Nedávno som sa prechádzal slatinami Devonshiru, zadumaný som načúval spevu miestnych operencov, rozmýšľajúc, či ide o žlnu zelenú, žlnu sivú, vlhu pestrú alebo hájovu, či nebodaj o dropa fúzatého, slovom, nedíval som sa pod nohy a potkol som sa o sombrero. Napokon vysvitlo, že to tam dáky gentleman v sombrere hrabe rašelinu. Slušne som ho pozdravil a po krátkom rozhovore vysvitlo, že máme obaja záľubu v rádioamaterizme. Toto zistenie neznámeho gentlemana natoľko dojalo, až sa mi zveril so svojím strašným tajomstvom.
Tu je jeho rozprávanie od slova do slova (všetko som si zaznamenával tesnopisom)

„Keď mal môj praded 25 rokov, vybral sa na jarmok do vedľajšej dediny. Keď dorazil na miesto, jarmok práve končil, lebo vtedy tí chumaji menili každý deň svoje časové pásmo, aby každého nasrali. Naš?astie našiel otvorený ešte jeden stánok, kde predávali okrasné hrable určené k výzdobe ineriérov. Tieto pozoruhodné dekoračné prvky boli dlhé asi dva lakte, praded si teda jedny kúpil a pobral sa domov. Po ceste stretol starého Charlesa Baskervilla, ktorému sa zapáčili jeho okrasné hrable a chcel sa ich zmocni?. Môj praded ale zvolal: „Nedám ti ja moje okrasné hrable, zhyň zlosyne!!!“ a na štyroch rozličných miestach ho penetroval kudlou. Napokon mu okrasnými hrablami rozbil lebku na kašu, pričom sa z násady odlomil jeden zub. Keď to zbadal, horko zaplakal a od ľútosti zavýjal ako pes v ruji. Tak vznikla poves? o Psovi Baskervillskom.“

Tak ukončil gentleman v sombrere svoje rozprávanie, a ďalej hrabal rašelinu zvláštnymi malými vyštrbenými hrablami, čo je dôkaz, že hovoril pravdu.