vcera som bol na vylete..
vo vlaku bez dveri a okien..
pokojnom vlaku, ktory bol plny ticha a studenych dotykov neznamych ludi..
dalo sa vsak dychat..
precistit sa..
a potom vystupit..
do priestoru, ktory stal za pohlad..
ktory sa dal vidiet..
ale musel som sa vratit do uzkej krabice..
nazad do tiesne..
do samoty..
obcas mam pocit, ako pri sledovani Indiany Jonesa..
ked je frajer uvazneny v miestnosti, ktorej steny sa zacnu priblizovat a on v poslednej chvili vitiahne von paty a nic sa mu nestane..
aj na mna akosi pada priestor..
ten vnutorny..
dovod je prosty..
dialka a ta moja zena, ulica, dlan a kost sa so mnou akosi nebavi..
neodpoveda..
nepise..
neviem co je s nou a ci ona este ma cosi so mnou..
ci som nezlahostajnel..
ci sa zo mna nestal len muz mojho typu..
rad by som jej toho tolko povedal, ale kto vie ci by pocuvala..
ci by jej slova nieco hovorili..
ci by mi mala co povedat..
ale ak nie, tak nic z toho..
chvilu prechodim so zvesenou hlavou a potom stravim dalsie tri roky cakanim na niekoho pri kom sa mi zase aspon trosku roztrasu kolena..
a ci vobec niekto taky bude..
ale na nic si veru nemozem stazovat..
prezite sa prezilo a co sa neprezilo sa nemoze zabudnut..
aj ked zabudat na prezite sa bude veru tazko..
cas ma vsak casom posunie niekam inam a ak sa na to z mierneho odstupu tak pozeram, som vlastne az na jedno, dost stastny clovek..
mrzi ma len to (bez)vdomie..1