Slovo „tolerancia“ však aj v blízkej budúcnosti bude ma? svoj význam. Napríklad v okamihu, keď začneme s existenciou mimozemskej civilizácie nezvratne a plnohodnotne počíta?. Bude možné už v prvej chvíli hovori? o zapájaní mimožemš?anov do nášho života a zapájania nás do ich života bez toho, aby tomu všetkému predchádzal veľmi podozrievavý výskum a najmä - strpenie, trpenie a trpezlivos??

S existenciou mimozemš?anov väčšina vzdelanej časti ľudstva v čomsi, kdesi, nejako ráta. Zatiaľ nevieme, ako sa s nimi budeme dorozumieva?. Čo ak ich jazyk je úplne odlišný a odráža úplne iné, sotva pochopiteľné psychické a veľmi pravdepodobne aj spirituálne významy? Táto bariéra bude musie? by? a aj bude prekonaná. Otázka je, ako sa budeme dovtedy ku vzniknutej situácií vnútorne stava?? Ako nazveme svoje rozpoloženie v čase, kým bude prebieha? „o?ukávanie“? Toleranciou? Utrpením? Trpením? Trpezlivos?ou? Vyčkávaním? Striehnutím?

Mnohí z tých, čo sa nazdávajú, že nejaká mimozemská civilizácia je vyspelejšia ako tá naša, akosi automaticky predpokladajú, že má dobré úmysly a že bude ľudstvu vo všetkom nápomocná. Tento predpoklad sa môže ukáza? ako mylný. Aj ľudstvo je technologicky vyspelé, a predsa sotva možno o ňom poveda?, že je eticky spoľahlivé. Vyššia úroveň než je tá naša, nemusí by? taká vysoká, aby garantovala nejakú tú morálnu neochvejnos? a dôslednos?. Aká vysoká musí by? technologická úroveň cudzej civilizácie či kultúry, aby sme si mohli by? istí, že cudzia civilizácia nemá s nami pre nás neprijateľné, nepriaznivé, zotročujúce úmysly?

A čo sa deje v prípade, ak to, čo ľudstvo univerzálne považuje za dobro a prospešnos?, je v iných podmienkach čímsi ničivým a priepastnym? Uvedomme si, že náš hodnotový systém platí len tu, kde je voda, vzduch, uhlík, gravitácia, fotosyntéza... Môžeme naše etické a morálne posolstvá komunikova? aj v mimozemských priestoroch? A môže iná civilizácia nám nieže nanucova?, ale čo len chabučko, čisto iba na ukážku, predvádza? svoje hodnotové systémy? Ako ďaleko budeme schopní v našej tolerancii zájs?, ak bude tá inakos? prisilná?

Morálne a technologické rozdielnosti naozaj môžu medzi ľudstvo a mimozemskú civilizácia vyhĺbi? dlhodobo nepreklenuteľnú priepas?. Toto však zatiaľ nie je také dôležité. Oveľa dôležitejšie je to, ako nezvládame svoje slabosti. Visí nad nami otázka, koľko času budeme potrebova? na to, aby sme sa vo svojej prírode, vo svojej civilizácii i vo vesmíre ukázali ako spoľahlví a neoblomní? Predpokladajme totiž, že sa v krátkom čase dostaneme do kontaktu s cudzou civilizáciou. Predpokladajme, že bude vyspelejšia. Predpokladajme ďalej, že budú ochotní nám pomôc? a že nebudú ma? zlé úmysly. Predpokladajme aj to, že čoskoro zistia, že ľudstvo chce ich technológie využi? len na upevnenie moci a vykoris?ovanie či ďalšie podrobovanie vesmíru. Predpokladajme ďalej, že cudzia civilizácia zistí aj to, že ľudstvo ešte zatiaľ nie je mentálne otvorené, pripravené na to, aby pochopilo niektoré obsahy a významy, ktoré sa nám snaží vštepi? práveže v náš prospech. Ako sa v takomto prípade zachovajú návštevníci z kozmu? Vzdialia sa spä? do tých končín, z ktorých prišli, aby vyčkali vhodnejší okamih?

Je tu však háčik. Ľudstvo sa už dostalo s nimi do kontaktu. Či už prostredníctvom konkrétnych tranzových a somnambulných zážitkov, alebo vďaka posolstvu náboženských konceptov. Ak návštevníci ľudstvu navrhnú stratégiu v duchu „ži a nechaj ži?“, kde bude záruka, že túto dohodu dodrží aj ľudstvo? Mimozemš?ania povedia: „OK, dajme si pauzu, rozdiely medzi nami sú priveľké, vy nerozumiete nám a my nerozumieme vám a je to obostranne škodlivé, vy ostaňte v mieri ži? tu a my zas pôjdeme radšej ži? tam...“

Uvažujme: skutočne ľuďom nebude vŕta? v hlave, prečo sa mimozemš?ania stiahli a čo takýmto správaním zamýšľali? Vezmite si napríklad vášho suseda. Z jeho bytu k vám prenikajú nejaké čudné zvuky. Nie hrôzostrašné, také celkom obyčajné, ba ani nie veľmi rušivé. Toto tu je váš a tamten je zas jeho, sú tu steny, rešpektuje sa súkromie, no vám predsa len vŕta v hlave, čo tam ten sused v tom svojom súkromí stvára. Dajme tomu, že zistíte, čo spôsobovalo ten zvuk a vaša zvedavos? bude ukojená. Potom však nastane ticho a vy začnete by? zvedaví, prečo je tam také ticho a prečo už ten zvuk nikdy nepoču?. Dokonca sa prichytíte pri tom, že vás to dos? znepokojuje. Zase len začnete pátra? po príčine. Budete nepokojní, zvedaví, netrpezliví. Je to asi ľudská prirodzenos?. Iný príklad, zase so susedom: Žijete v dome a dom vášho suseda je zanedbaný, už celé roky chátra, a suseda to vôbec neznepokojuje. Jeho ľahostajnos? vás začne dráždi?. Jedného dňa sused začne dom opravova? a nakoniec ho zveľadí tak, že vyzerá prepychovejšie ako ten váš. Vás to opä? len dráždi. Takže, vrátiac sa k téme mimozemskej civilizácie: je jedno či je taká, alebo onaká, orechová alebo maková. Po tom okamihu, ako sa nezvratne presvedčíme o jej existencii, nebudeme ma? nikdy pokoj a už nič nebude také, aké bolo. Vieme určite, že to chceme? Vieme, že to máme chcie??

Vedecké teórie, hypotézy, systémy by skolabovali pod tlakom poznatkov, ktoré by mohla poskytnú? podstatne vyspelejšia civilizácia. A čo by to urobilo s vedomos?ami o ľudskom mozgu, s inšpiráciou, fantáziou umelcov, so sférou ekonomickou, finančníckou, nehovoriac o oblasti náboženskej. Koľko ilúzií, heroickosti a pátosu by sa zrazu zrútilo? Koľko inštitúcií by sa vo svetle nových poznatkov ukázalo ako zbytočných. Poviete si: no a čo? Nuž, nie je to také jednoduché. Niektoré inštitúcie, akokoľvek autoritárske a nepríjemné, predsa len tvoria oporné piliere našej civilizácie. Nemožno ich len tak zruši?. Informácia, prichádzajúca z vesmíru, ktorá by tieto inštitúcie deštruovala, nech už je myslená akokoľvek dobre, terapeuticky, môže spôsobi? zánik nieže štátov, ale identity jednotlivca. Len sa zamyslite: na základe koľkých a akých inštitúcií, organizácií, vedeckých teórií a hypotéz definujeme svoje identity? Podrobne porozmýšľajte, na čom všetkom sme závislí, čo všetko, pri triezvej úvahe, môže pôsobi? ako zbytočné, absurdné, za?ažujúce, obmedzujúce, no pritom ako by asi vyzeral život bez bremien každodennosti? Tu je ten najväčší problém: cudziu, mimozemskú civilizáciu môžeme víta? s otvorenou náručou ako spásu a kozmickí návštevníci skutočne môžu prekypova? dobrými úmyslami, no dôsledky sú i tak nepredvídateľné. Spomeňte si, čo spôsobilo Ježišovo učenie v Rímskej ríši a čo dodnes či už v takej alebo onakej, inštitucionálnej i mimoinštitucionálnej podobe spôsobuje! K príbehom kolonizácie patrí aj ilúzia, že Európania priniesli prírodným kmeňom civilizovanos?, kultúrnos?. Napríklad Papuáncom dali dobyvatelia kovové sekery. Všetkým bez rozdielu. Aj ženám. A pritom v kontexte domácej kultúry výsada nosi? ostrý nástroj prináležala len mužom. A teraz mali ostré nástroje aj ženy. Čo to spravilo s ich tradičnou spoločnos?ou? Redefinovali sa vz?ahy a tým zanikla jedna kultúra. Veľmi podobný scenár sa môže opakova? aj pri konatkte ľudstva a mimozemš?anov. Úplne stačí, ak sa udeje nepatrná zmena v naoko nenápadnej oblasti ľudskej civilizácie a môže sa zrúti? celá pyramída spoločenského usporiadania... Môže nasta? deštrukcia nebývalých rozmerov, a to, opakujem, bez toho, aby mimozemš?ania prichádzali so zlými úmyslami...

Jedného dňa sa možno budeme musie? nauči?, že mimozemskú kultúru nemáme „tolerova?“ a „trpie?“, ale chápa? a tým jej, aspoň do určitej chvíle „da? pokoj“.. Jedného dňa sa budeme musie? nauči? aj to, že aj naša otvorenos? voči novým podnetom bude musie? ma? hranice. Aspoň dočasne. Sebaochrana však by nemala upadnú? do hermetickosti, konzervatívnosti a dogmatizmu - to by znamenalo urýchlenie zániku. Zasa bude osožná uvoľnenos?: ani prílišná introvertnos?, ale ani bezhlavé, odovzdané nadšenie pre nové podnety. Pomôže vyváženos? a triezvos?, najväčší „úzkoprofilový“ tovar ľudstva. Vyváženosti a triezvosti sa nemožno nauči?, možno ich len praktizova?, podľa momentálnej situácie.

Prichádza doba, ked aj bez dôkazov pripustíme, že mimozemšnania existujú, no pud sebazáchovy bude kázat, aby sme sa radšej obrátili k vnutornemu sebarozvijaniu.

Hranice otvorenosti