Priateľ môj,
nevidíš ma, ako si zapínam
v zrkadle náhrdelník...
Pravá ruka sa pohne tam,
kam by sa mala pohnú? ľavá
a naopak.
Čosi držím
čoraz bližšie, čoraz ďalej;
v priebehu zapínania
sa to zrazu nečakane zapne
takmer samo
(tak sa nájdú tí, čo patria spolu).
Vydýchnem si,
aspoň na chvíľu je niečo na svojom mieste.


Všimol si si dačo? Chýbajú ti tam nejaké verše?
(Dobre: odstránila som tri:)
Napriek tomu, že sa občas obtriem o lingvistiku a literatúru, mala som neodbytný pocit, že je to príliš interpersonálne.

Haugová v rámci mojich gymnaziálnych lások = non plus ultra.
Inak teraz poéziu veľmi nečítam - mám plné zuby analýzy lyrického poetického textu v škole. Jedinou výnimkou je snáď Cvetajeva (Poéma hory, Poéma ticha) počas pražskej emigrácie.