Ako sa citim?

Zatúlaný vlk, ktorý si omylom poplietol svoju potulku z iným zatúlaným vlkom. A zaskočilo ho to. Hľadí, ňuchá toho druhého všivavého vlka...

Preistotu zavrčím.
A potom ma napadne: takto asi vyzerám aj ja. Nepohnem sa z miesta, veď načo, som len obyčajná osamelá vlčica. A dokonca som ešte blchatá a mám zašpinený kožuch.
Váľala som sa v bahne. Iné vlčice by sa zato hanbili a hneď by si ho išli omy? k potoku. Mne to nevadí. Nejde o kožuch. Aspoň mi nie je zima.
Hľadím na toho druhého vlka. Je dos? ďaleko, snáď ma nevidí. Je dobrý vzduch a ja ho môžem nepozorovane voňa?. Áách! aký má voňavý kožuch. Nie je o nič čistejší než môj. Aj laby má od suchého blata.
Veď ono opadne. Tiež ho asi baví sa túla? po horách, naháňa? vietor, občas si niečo ulovi?, no skôr niekde vyňucha? nejakú mrcinu.
Iné vlky nemajú radi mrciny, sú to vyberavé tvory, ktoré si potrpia na čerstvé krvavé mäso. Mne je to jedno, ja si na jedle nezakladám, rada by som len mala od žalúdka pokoj.

Kto je tá vlčica čo sedí zadumane v kroví a nepozorovane hľadí na potulujúceho sa vlka neďaleko? A čo sa jej to rodí v hlave? Že by ďalšie potulky mysle?

Nikdy som nič od nikoho nechcela. Netúžila som po uznaní svorky. Netúžila som po čistom kožuchu ani čerstvom mäse. A teraz keď hľadím samu na seba ako snorím v lese v kroví a hľadám nejaký pach, stopu, hocičo čo by zamestnalo moju potulnú myseľ... čo z toho mám? Nežijem o nič lepšie ako iný vlci. Iba som viac špinavá a možno aj hlúpa, keď sa nechcem zaradi? do svorky.

Nerobím to preto, aby som si tým niečo dokázala. Nepotrebujem si myslie?, že som o niečo lepšia ako iné vlky iba preto, že sa rada túlam sama v hore. Nie je to vôbec pohodlné. Tým, že takto žijem, prichádzam o privilégiá vlka v svorke. Lenže ja o ne nestojím.

Keby sa ma ostatný vlci, či zvieratá v lese spýtali, čo by som naozaj chcela, po čom túžim, odpoveď by som vôbec nemusela hľada?. Mám ju na jazyku stále: chcela by som ma? od všetkých svätý pokoj! Nechem sa už z nikým o ničom pára?, je to nadovšetko zbytočné. Stačia mi moje potulky a to ako hľadím na svoju vlastnú huňatú hruď ako sa nadvihuje a klesá keď dýcham, ako vyhadzujem zadné nohy, keď rados?ou utekám pomedzi lúky a krovia, cítim ako mi vietor, chladný vietor vanie okolo sklopených uší a ako mi steká slzička od vetra z privretej štrbiny oka.
Áno, toto som ja, takto sa cítim by? sebou, ja sama, ja, vlčica so špinavým strakatým kožuchom.
Nič od Vás nechcem, dajte mi všetci pokoj.
Nepotrebujem, aby mi niekto pozeral na chvost...riešite úplné zbytočnosti. Čo by som z toho mala?

Ako by som zomrela?
Chcem zomrie? špinavá a cíti? únavu v nohách a tele od dlhej púte. Chcem cíti? silu osamelosti v hrudi a pozorova? svoju huňatú hruď ako prestáva dýcha?.
OSAMOTE! ROZUMIETE?! OSAMOTE!
Nepotrebujem, aby na mňa hladeli iné zvieratá,. keď budem zomiera?. Nechcem, aby stáli nado mnou, a boli smutní a niekde tam vovnútri by čakali kým už konečne skonám, aby sa mohli medzi sebou pobi? o to, kto nastúpi na moje miesto vo svorke.
Bite sa, vy kojoti! Len sa bite, ale o moje miesto sa nik bi? nebude!
Ani ja sa s nikým o miesto by? nebudem. Ja to nepotrebujem.

Sedí v kroví a hľadí tupo pred seba. Zatiaľčo bola jej myseľ na potulkách, zabudla na vlka, ktorého pozoruje. Už ho nevidno. Zavetrí. Stane sa na všetky štyry laby a pocíti, ako sa jej ježí kožuch. Cíti nebezpečenstvo. Niečo sa stane. Znova pocíti zimomriavky.

Stratila som toho vlka z dohľadu. Kde je? Prikrčím sa viacej k zemi, aby som sa kryla, možno ma pozoruje z nejakého neviditeľného miesta. Určite ma zavetril, nedala som si dobrý pozor.

Ľahne si.

V kútiku duše, niekde tam úplne v rohu, nepozorovanom, obchádzanom a ignorovanom špinou zanesenom kútiku svojej duše cítim, ako by som chcela ma? spoločnos? niekoho normálneho. Niekoho, pri kom sa nebude moja duša topi? v bačorinách vlčej nevedomosti.

Prikrčím sa k zemi ešte nižšie.

Prečo sa tak odtŕhavam? Prečo to ešte neskúsim a nevrátim sa k mojej svorke? Alebo by som mohla skúsi? nájs? si inú svorku- lepšiu svorku, v ktorej ma budú chápa? a budem sa cíti? ako normálny vlk. Ale nie, to je hlúpos?, nič také neexistuje. Skončilo by to tak isto. Musela by som utiec?. Neviem si predstavi?, ako by taká svorka divokých nespútaných vlkov mohla existova?. Sú to iba výplody mojej fantázie.

Vetrí.

Cítim ho.
Je blízko.
Asi o mne nevie.
Mám sa mu ukáza??
Viem, že sa s ním túžim stretnú? a chcem si ho oňucha? zblízka. Viem že to chcem, no napriek tomu sa bojím, čo bude nasledova?. Celú dobu si myslím, že chcem ma? od všetkých hlúpych vlkov pokoj, a stačí že stretnem jedného vlka na potulkách a hneď by som mu skákala do kožucha. Tak čo vlastne chcem? Prečo toľko rečí o osamelosti a nezáujme, keď teraz cítim úplne niečo iné?
Vykašli sa naňho, hovorím si. Je to vlk ako každý iný. Nie je to nejaký výnimočný vlk, žiadny taký neexistuje. Je to vlk ako ďalších 10, či 100, či 1000 vlkov na Zemi.
Všetci sú rovnakí. Je jedno, z ktorým si začneš, vždy skončíš rovnako - neš?astná. Stretnutie s vlkom vždy končí rovnako- musíš sa zaradi? spä? do svorky, aby si mohla vychova? mladé.
A potom sa pobi? o postavenie.
Nechcem vlka, ktorý ma bude núti? ži? tak ako svorka.
Chcem aby mi lízal kožuch a aby spal so mnou pod snehovou prikrívkou v horách bez toho, aby ma nútil ži? tak ako si on predstavuje, že by som mala ži?, a nie tak ako ja cítim, že chcem ži?.

Ja od neho nebudem nič chcie?.

Asi by som si takého vlka musela najprv zaslúži?.
Ja si ale nikoho nezaslúžim. Som predsa len špinavý strakatý a osamelý vlk. A som prikrčená v lese v kroví a bojím sa jedného zblúdilého vĺčka, čo si tu niečo ňuchá..
Veď je to úplne komické! Zaoberám sa úplne markantnou záležitos?ou. Veď je to úplne vtipné!
Celý tento dej, čo sa tu odohráva...

Pred kým sa to vlastne schovávam?
Schovávam sa pred tým vlkom, alebo sa schovávam sama pred svojím strachom z osamelosti?
Čo tu vlastne riešim?

A čo je to strach z osamelosti?

Osamelos? je strach. Strach z toho, že sa budem cíti? osamelo medzi vlkmi.

Tomuto vlkovi voní kožuch a má laby od blata. Ako ja. A má aj huňatú hruď a krásny chvost. V jeho očiach sa iskrí divokos? a nespútané diaľky, nepoznané kraje a nenačaté dobrodružstvá.
Cítim, že sa mi tento neznámy vlk páči, aj keď som si ho vlastne ešte poriadne zblízka neoňuchala.

Vlčica nečaká a vyskočí na všetky štyry. A hneď aj doskočí vlkovi priamo pred oči.
Nastane okamih prekvapenia.
Obom vlkom sa zježí srs? na chrbte. Obaja sú zo seba prekvapení, no vlk, ktorého sme doteraz pozorovali je prekvapený viac, lebo si myslel že je sám. A zrazu sa pred ním objaví ďalší vlk, teda vlčica, ktorá ho evidentne pozorovala z krovia.

Prečo ma táto vlčica chce ruši? na mojich osamelých potulkách?

pomyslí si vlk.
Obaja sa ježia a vrčia, hľadia na seba a obaja čakajú, čo bude nasledova?.
Vlčica sa prestane ježi?, vyrovná sa a na všetkých štyroch už stojí vzpriamene a čaká, čo nato vlk. Ten urobí to isté...















Je skoré ráno. Slnko sa opiera o skalnaté a zalesnené hory, a vrhá tieň na uzimené zarastené údolíčka. Z hôr sa zdvíha studená, neútulná zimná hmla. Všetko strnulo stojí.
Akoby aj čas stál a čakal, čo nato zima.
Kam sa zima tentoraz rozhodne vkroči?, komu sa pokúsi vliez? pod kožuch?
Všetko je strnulé a čaká...
Akoby každý strom, ker, kameň, každá živá aj neživá bytos? v lese čakala nato, kto toto ráno vyhrá zápas o žezlo. Bude to ostré štipľavé slnko, alebo hmla, vietor a víchrica?

Nič.
Počasie vyzerá tak, že nikto nevyhral.
No nakoniec zasvieti slnko intenzívnejším jasom a začne pada? ľahučký mierumilovný sniežik. Všetko si vydýchlo. Je jasné, že dnes nebude nikoho zima šikanova?. Dnes má zima dobrú náladu. Všetkých bude bozkáva? na zbičované telo a ošľahanú dušu. Všetkých bude dnes výnimočne milova? a zahreje ich trochu. V duši. Aby ju opä? začali všetky tvory nekonečne milova?. Každé ráno to tu v horách vyzerá rovnako. Všetko je v očakávaní z nadchádzajúceho dňa. Aký bude? Ako skončí? Tu nikto a nič nerieši ďalekú budúcnos?. Dôležité je preži?. A dôležité je milova? zimu, aj keď sa vám snaží dos?a? pod kožuch.

Slnko hľadí do tienistého údolia a snaží sa vidie? cez šedú bariéru hmly. Hľadí a hľadí, až kým nadšene neuvidí, to čo hľadalo. Zasvieti ešte intenzívnejším jasom, keď zbadá dve čierne body bežiace vedľa seba zamrznutým údolím. Ich nohy sa odrážajú od hrubého zľadovatelého snehu. Nohami vyhadzujú vysoko dozadu. Ich oči sú privreté pred štipľavým vetrom a ostrým slnkom. Uši sklopené. Ňufáky majú ľadové a mokré. No v dušiach majú mier a nevýslovnú rados?.
Milujú život. Milujú sa.
Sú dva osamelé vlky. Ale už nie sú osamelé. Osamelos? je predsa len strach z toho, že sa budú cíti? osamelý medzi vlkmi. No oni sú sami a neboja sa. Nikoho nepotrebujú a majú od všetkých pokoj. Majú strakaté zafúľané kožuchy a nič im nechýba. Nechutí im čerstvé mäso a nechcú sa bi? o postavenie vo svorke.
A chcú zomrie? osamelí.
Nie sú spolu stále a ani často. Sú spolu, keď spolu chcú by?. A keď sa chcú túla? osamote, tak sa túlajú. Nie sú na sebe závislí.
A milujú život.




Zimu.






Slnko.








Milujú špinavý kožuch a osamelos?.




















...a milujú sa:)