zaciatkom roka zistila ze jej priatel ma schizofreniu. prisla na to po 1 a pol rocnom vztahu. pravdepodobne by to bolo skor, keby to nebol vztah na dialku. ich posledne stretnutie sprevadzala situacia, ked sa poobede stretla s uplne inym clovekom ako ten, ktoreho videla, ked rano odchadzala do prace. pohadali sa, vobec mu nerozumela, smial sa jej bezradnosti.. bola v soku a vobec nevedela co si ma o tom mysliet. ked sa vratil do kuvajtu, stretla sa v obchode s kamaratom, ktory o tomto vztahu vedel a spytal sa jej ako sa im dari. strucne mu vysvetlila, ze sa spraval naozaj cudne, pre nu uplne nepochopitelne a typek je na to odpovedal.. hmm, nieco ako schizofrenia?

mamu dovtedy vobec nenapadlo ze by mohol byt dusevne chory, danu situaciu pred odchodom si vysvetlovala prehnanym stresom pred letom naspat do kuvajtu. vratila sa domov a zacala studovat priznaky schizofrenie a navstevovat rozne internetove fora kde sa o tejto chorobe dozvedela viac od ludi z okolia schizofrenikov, o tom ze niektori schizofrenici o svojej chorobe vedia a ini si to neuvedomia a myslia si ze su zdravi a pod. mnohe veci, ktore sa dozvedela, si dala do suvislosti s nim a jeho spravanim a az vtedy si bola ista tym, ze je naozaj schizofrenik. ked mu napisala ze vie o jeho chorobe a chce vediet preco jej to tajil, prestal s nou komunikovat.

odvtedy preslo stvrt roka a mama stale navstevuje fora o schizofrenii a zistuje nove veci, odovzdava svoju skusenost. pred tyzdnom na nu zareagovala 22rocna baba s otazkou ako prisla na to, ze jej priatel ma schizofreniu. odvtedy si pisu kazdy den, dnes som bol cely den s mamou a citala mi tie maily. dozvedela sa, ze holka ma podozrenie, ze ma schizofreniu, pretoze ju mali v rodine, konkretne u dedka. na zaciatku rozpravala len o dedkovi, o svojich pochybnostiach o vlastnom zdravi vobec. mama si vsak postupne ziskala jej doveru, a po tom, ako sama z jej mailov vycitila, ze ma obavy ci nie je aj ona schizofrenicka, sa jej na to priamo spytala.. dievca sa neuveritelne otvorilo a mama zistila, ze ona chce ist za psychiatrom, aby si bola ista ale boji sa aby sa to nedozvedeli doma, v skole..

2-3 hodinove maily 2x denne, ktore mozu tejto babe pomoct aby prekonala svoj strach a mozno zabranila tomu, aby jej choroba prerastla do stadia, v ktorom sa bude zamykat pred blizkymi/spoluziakmi/kolegami na zachode (alebo v kuvajte).. 2-3 hodinove maily 2x denne, ktore moju mamu strasne naplnaju, pretoze si je vedoma toho, ze jej ta holka teraz doveruje ako momentalne nikomu inemu a ze jej moze velmi pomoct a jedine co z toho bude mat je dobry pocit..
citim ze ju ma teraz tak rada ako mna a moju sestru a chcel by som aby vsetci ludia mali cloveka, ktoremu mozu porozpravat o svojich problemoch.. aby si ludia doverovali a boli otvoreni a uprimni, pretoze ked niekomu doverujes tak bude aj on doverovat tebe.. pretoze ked budem raz hodnotit svoj zivot, tak nebudem mysliet na to ako ma nikdy nikto neojebal lebo som nikdy nikomu neveril, ako mi nikdy nikto nezlomil srdce lebo som nelubil ale na to, koho som lubil, komu som pomohol a kto pomohol mne.. a mozno jedine co z toho zivota budem mat, bude dobry pocit.. a bude mi to uplne stacit :) dakujem mameko*