a zas je to tu. poznate to. porusite hranice a dva uplne odlisne svety sa zmiesaju. ten vas a ten druhy, nie neznamy. praveze ho poznate az prilis dobre, ale udrzujete si odstup, inak by vas pohtil. odstup, aby ste sa sami uchranili.
mozno zbabele. asi ano, zbabele
staci jeden telefonat, navsteva, nove spravy a uz su tie stavy tu. ta nekonecna bezmocnost. neodchadza a ja sa jej nepodvolujem, len ju necham, aby casom jej vplyv na mna slabol. otupol. alebo som to ja, kto otupieva? mozno

pice neviem im pomoct, neviem proste.

matku, manzelku a nevestu im nevratim, zomrela

nezmenim mojho uja, aby sa neopijal do nemoty a staral sa o svojho maleho syna

jemu nezabranim, aby to vsetko nevidel a nezacal to nenavidiet

babke moje obcasne navstevy nepomozu v tom, ze cela domacnost je na nej
vsetko je na nej a ona to nezvlada
mozem jej utriet slzy, ale dovodov na plac ju nezbavim

nikomu nic nevycitam, uz nie.
necudujem sa, ze je z neho alkoholik, ja by som na tom bola podobne, ak nie horsie
uz niet sil, tak co od neho vsetci ocakavame?!
fraza, ved ma syna, treba sa o neho postarat...
to co davame?! sak aj on je len clovek a ked nevladze sam, tak ako ma mat sil vydrzat pre inych?!

viem, toto vsetko viem, uvedomujem. a nic s tym nenarobim
nic s tym nenarobim - takto si sama pred sebou ospravedlnujem to, ze nenechavam tieto problemy, aby ma uplne zavalili

nevolam im casto. ano, patri sa zaujimat o to, ako sa maju.
ale ja viem, ako sa maju. praveze to az skurvene dobre viem. napicu
a hovorit im veci o sebe to nie. nerada o sebe narychlo hovorim
a take ze len sa mi zuzanka uc, tak to pocuvat nemusim, dakujem, nie
raz za cas sa premozem. je to krute, ale je to tak. premozem a zavolam. a zas je tu ten pocit. zostava, len casom vyprcha

prepacte mi - babka, ujo, palko. prepacte. ale ale neda sa inak

mamina tam bola cez vikend. prave sa vratila
a uz je to tu. zas