Ani neviem preco to sem chcem napisat, ale vcera jednoducho som po dlhom case mala hrozny strach a clovieicka, ktoreho lubim najviac na svete..normlane ze ma taka strach oladol vecer, ked som nevedela ci je ok, alebo co sa stalo, lebo mu bolo velmi zle, ze som ani nevdela co so sebou.Nemohla som byt s nim a a ni spat somnemohla, divne sny, rano zly pocit ze sa nieco stalo, uplna paranoia...a vtedy kym sa mi ozval, ze je vsetko v poriadku som zi uvedomila, ze ja naozaj neviem co by som bez neho robila, jednducho ho velmu lubim a vobec som si nedvela predstavit, ze by to bolo inak, ze by sa mu nieco stalo...je to hrozne ked si pomylsim, ze niekedy sa hnevam na uplne kraviny a unikaju mi doleiztjesie veci..ani ta skola nie je a tak dolezita , ani hadky s rodinou, ani nic take, jednoducho ma to opat trocha prebralo...mozno si poviete ze je to blbost co tu pisem a asi je to viacmenej taky moj vnutorny monolog, ale je to dolezite starat sa o ludi, ktorych mame najradsej, naozaj