Akoze krasne rano. Nad Krakowom nebol ani jeden oblacik. Obloha jasna. Vstavala som so Slnkom, ktore ma cez zavesy donutilo vyliezt z postele a umyt si zuby. Pohar horucej kavy a ticho som vypla bojler, aby sa nahodou tichy Don v postielke nezobudil. Uz len sladke objatie so vsetkym a vybrala som sa na tyzden domov. Asi som v to pevne dufala.

Den sa zacal prijemne. Kedze Polsko teraz preziva takzvany Dlhy vikend, vsetci Poliaci sa vybrali do hor. A do akych, ak nie nasich, slovenskych? Ranny vlak, ktory je vecne a vzdy prazdny, bol preplneny oruksakovanymi Poliakmi, co nebolo neprijemne, skor naopak. Pocuvat chvaly na moj rodny kraj a jazyk, bola pozitivna priprava na prekrocenie banalnej hranice.

Dokonca uctivy slovensky revizor prizmuril oko nad financnym vybavenim slovenskej studentky a vysiel mi v ustrety.

Pocasie sice vydrzalo, ale ludia a moj pozitivny pocit nie. V Banskej Bystrici si prisadla stara pani bez domu a jedla. Okrem toho, ze blabotala nejake bzdurne slova, ktore ma rusili v citani slastnej knihy s nazvom Hnoj, delikatne smrdela a mala na seba asi desat vrstiev oblecenia. Zvlastne, ze revizor ju 15 minut prehliadal a nakoniec ju zaregistroval az v momente, kedy uz vysadnut nemohla. Stenala, nadavala, ale listok zaplatit nemusela. Pamatam si moment, kedy sa mi podarilo naskocit do vlaku v poslednom momente. Nielenze si revizor nedal vysvetlit, ze som nestihla zakupit si listok a som ochotna urobit to teraz, ale este ma aj zdrbal, ze som drza, nevychovana a cierny pasazier, tekze mi patri pokuta. Skoda len, ze som nesmrdela, potom by ma s chutou prehliadol.

Zavrela som sa v izbe a vychutnavala podvecer pri okne, ktore teraz nie je dopriate mojim pocitom a tuzbam sledovania. Tesila som sa, ze citim rodinu a na smradlavu pani, ktora mozno nemoze za to, aka je, som zabudla.

Rodicia su fajn. Su, boli a urcite aj budu.

Stacilo si len precitat mail od ludi zo skoly. Teraz mi ide hlavu urvat z dokonalosti Slovakov, co si pred meno pisu nejaku tu pedagogicku a inu skratku. Vzdavam hold mnohym slovenskym profesorom a inym ukazujem palcom na moju rit, aby ma mali kde bozkat. Preco proste ludia s nejasnou myslou vobec ostavaju na postoch pedagogov a prednasajucich? Preco som na skole v Polsku nikdy nemala pocit, ze som len posraty student, ktory by mal niekomu lizat rit, aby presiel do posledneho rocnika a konecne usiel zo sveta chaosu do sveta svojho a vecneho? Preco som pre Poliakov pani studentka, ktora ma istu hodnotu a vzdelanie a pre slovenskych dokonalych a velkych som len utecenec?

Ako krasne vonias, drahe Slovensko. Sme tak posraty narod? Ja milujem ludi, milujem rodinu a pocit navratu, ale este viac milujem dalsi novy utek a citim, ze ten moj, do mojho polskeho sveta, do mojho bytu uprostred Krakowa, uskutocni sa onedlho.

Ale dobre, ze som zase prisla domov. Aspon viem, kym som a kym tak naozaj nechcem nikdy byt.