Chcem vedie? čo sa deje, ale neviem ako sa mám opýta?. Nechcem otravova?, ale naozaj ma to zaujíma. Trápi ma to. Ako dlho to už trvá? Čo to vlastne znamená? Prečo? No, to je asi blbá otázka... „Keby sme vedeli prečo, vedeli by sme aj čo s tým, že, drahá pani...“ „Máte pravdu, ja mám vždy hlúpe otázky.“ Viete, často otvorím ústa skôr, ako porozmýšľam. Alebo možno sa pozerám na veci príliš jednostranne, ale je to jedno, lebo výsledok je aj tak rovnaký. Čo slovo, to perla sa tomu tuším hovorí... Nuž kto ti za to môže, že si blbá, ženská otravná. Díva sa na mňa tak divne, určite si myslí, že som blbá. Ale veď ja chcem len vedie? čo sa deje. Ale jeho to zrejme nezaujíma. Keby som chcel, tak jej to poviem, nie? Na čo tu ešte čaká? Opýta? sa, neopýta?... fúúú. Zase neviem. Čo? Čo? „Tak dovidenia pani.“ Áále... počkajte predsa, nemôžete len tak odís?. „Dovidenia, pane...“ Zbohom som skôr myslel.

... pekne spieva tá holka, ešte že mám tie nové sluchátka a môžem si to naplno vychutna?. Fúú, čo sa ten na mňa tlačí? No, asi ani on tam nemá dos? miesta. To je úžasné tie podvečerné busy, ale čo už. Keby som sa aspoň mohol dosta? ku dverám, vystúpil by som za mostom, odtiaľ je to pešo aj tak len nejakých dvadsa? minút, prechádzku by som aj tak rád... Ako sa tá voda zvláštne valí. „Pardon.“ Rád by som sa posunul teta, ale naozaj nemám kde. Aspoň že ešte nie sú horúčavy. Pekne spieva tá... aha, sympatické stvorenie. Vyzerá ako... socha? múza? krásne každopádne, ešte že je taká zamyslená a môžem sa na ňu pozera?. Chalanom by sa asi nezdala bohvieaká, ale sú to idioti. Už ako keby som počul tie ich reči... Vyzerá ako študentka... vlastne ani neviem čoho. Čo ten kretén tak na mňa čumí? Ale nejaká smutná sa zdá by?, možno má chorú mamu alebo mala zlý deň alebo jej niekto povedal niečo nepekné... jej to sa snáď ani nedá. No jasné chlap, tí vedia len čumie? a slinta?... Ktovie či tu býva, ešte nikdy som ju tu nevidel. No, konečne môžem stá? na oboch nohách... Ktovie ako sa volá, Martina, to asi nie, niečo iné, Kvetka, to je blbé meno a nehodí sa jej. Možno Erika, to by mohlo by?. Alebo Nina, Nina je skvelé. Park, tu by som s ňou mohol ís? na prechádzku, tu som chodil s Petrou. Tak to nie. Park, s Petrou? ... Počka? kde som? Jááj, už som sa previezol o pár zastávok ďalej, no neva, aj tak som sa chcel prejs?. Tak možno by som ju mohol oslovi?. Ahoj, nemáš chu? na zmrzku? Dos? blbé. Si v poriadku? Čo ti hrabe, ešte horšie (aj keď by sa to možno hodilo). Vyzerá, že by sa mi snáď aj chcel prihovori?. Aj tak som súca na vyvetranie hlavy, tak vystúpim. Nie je nad čerstvý vzduch. Alebo by som mohol... Tak aspoň... čo? kde...? Kokot

Čau Ďuro, ako sa máš? Už dlho sa ti chystám napísa?, tak som sa konečne odhodlal. Darí sa ti dobre? U mňa je všetko OK, deti sú zdravé, Anka zmenila prácu, robí teraz v jednej firme asistentku. Vyrábajú súčiastky do mixérov. Tak to ho bude istotne náramne zaujíma?. Ja som stále na fakulte, študenti sú z roka na rok horší, teraz už naozaj študuje každý, keď to takto pôjde ďalej, asi pôjdem radšej vyrába? tie súčiastky. Načo mu toto píšem??? Sem-tam sa objaví niekto, kto stojí za to, ale ja už nemám silu oslovi? ho ako kedysi, keď sme robili projekty alebo chodili so študentami na pivo. Je tu jeden chalan, najradšej by som ho pozval na obed k nám domov, ale určite by si myslel, že ho balím alebo čo. To tu teraz letia takéto historky, jedna kolegyňa je vraj lesba a mrká na študentky. Dobrá blbos?, veď spí s prodekanom. Už si začínam pripada? ako v zlom americkom filme. Rád by som s tebou zašiel na pivo starý. ale to asi nehrozí... A ako sa darí tebe? Určite dobre, ty si vždy vedel, čo chceš a ako to dosiahnu?. Škoda, že sa naše cesty rozišli. Ja som ?a mal vždy rád, len som ti to nikdy nepovedal. Vtedy, a ešte veľakrát odvtedy, som ti chcel napísa?, ale kým som sa rozhýbal, bolo neskoro, tak aspoň teraz. Lepšie neskoro ako nikdy. Tak sa maj teda krásne, budem veľmi rád, keď sa ozveš a napíšeš ako sa máš. Igor OK, radšej si to ešte prečítam, kým to pošlem. Ešte že som našiel tú jeho adresu na internete, to som nečakal, že narazím na Ďura. Vlastne som mu chcel len napísa?, že žijem a že som to ja. Ale toto je príliš... no neviem... ctrl+shift+home. delete. Bolo to príliš...

Nemôžem. Na tie dvere nezaklopem. Nedokážem to. Tak prečo pred nimi stojíš? Lebo som to chcela skúsi?, ale teraz viem, že nie. Keď už si tú ruku zodvihla, tak stačí len pohyb dopredu a bude to. knock, knock... Nie! Láskavo nebuď trapná, každý normálny človek príde ku dverám a zaklope. Alebo zazvoní alebo jednoducho otvorí a vojde dnu. A čo robíš ty? Ako idiot tu stojíš a zdvíhaš ruku, zase ju dávaš dolu, to tu nacvičuješ spartakiádu alebo čo? Dobre, tak... ale nie. Pomyslia si o mne, že som blbá, otravova? cudzích ľudí. Veď to nie sú cudzí ľudia, stretávaš ich aspoň raz, dvakrát za týždeň. Jasné, v podchode alebo v autobuse, to mi už je len známos?. A v hlave ti strašia aspoň dvakrát za hodinu. No, to je výnimočne pravda. Ale na tie dvere jednoducho nezaklopem. A možno budeš chcie? zaklopa? o pol roka a už bude neskoro. Možno, ale možno teraz o moje klopanie nestoja, možno ich to vyruší pri dôležitej práci, možno musia vyrieši? dôležitú otázku, možno ich bude moje klopanie ob?ažova?. No, ale takto to nezistíš. A nezistíš ani to, na čo si sa sem prišla opýta?. A možno na to tvoje zaklopanie čakajú...