Udolie do ktoreho sa vali rieka. Rieka, iba zhluk kvapiek, voda, chladna a predsalen silna. Tecie z tych najvacsich vrcholcov, prameni v najcistejsich puklinach skal. Sneh a lad co sa po starocia nakopil na stitoch okoliteho kraja sa roztapa aby utvoril male vlnky, neskorsie sa skladajuce do potocikov az kym z nich nebude mohutna rieka. Miestami clovek rozmysla ci tato hra ma vyznam, ci ten tok i niekam smeruje a ci ten kolobeh len nie je hra pre bozie deti a preco ho teda nezastavit.
Takychto udoli, i s riekou i bez nej, sa najde habadej. Nebolo by to prve ktore som po mojich cestach svetom zhliadol.

Sadol som si k jej brehu, letmy pohlad zabludil do slnka a nasledne spat. Niekedy je krajsie nechat sa oslepit slnkom, ako zbytocne hladat v kraji naokolo nieco co sa cloveku zaryje do mysle. Mne neostavalo nic ine iba tie oci zazmurita sediet dalej. Nepotreboval som viacej ako citit okolo seba plnost sveta, ale predsalen prazdno, alebo to bola aspon nepritomnost veci co ma zvazovali.

Kvoli nim som odisiel, kvoli niektorym veciam som sa jednoducho vytratil. Bolo ich v istom momente vela, az prilis – veci ktore boli vporiadku sa tak iba tvarili, mali vsak nutkanie ist napovrch, ako tie predtym, tie co sposobovali velke problemy, na povrchu robit sarapatu a nespokojnost. Zacali to byt veci vsedne, veci co boli predtym vporiadku, veci o ktorych som myslel, ze uz nebudu robit neplechu. Zle myslienky si jednoducho zacali poletovat po izbach a vkradat sa mi do hlavy, dobre zase boli zavierane do hrncov podlostami a zlozvykmi.
Ani jednu z tych myslienok, veci, snov a realit som nepustil na svet. Nie, nechcem hovorit ze som svatec, ale tie svoje si pekne strazim. Je ich vela, to veru hej, ale mam pre ne take male miestecko, to miestecko... Ojoj, skoro by som vam bol vyzradil vsetky jeho tajomstva! To veru nie. Z neho urcite ziadna, ani ta dobra myslienocka nemohla odist.
Toto boli veci cudzie, ba ani cudzie nemuseli byt, stacilo ze boli od cloveka ktory si ich nevedel ustrazit, ktory im nevedel nasadit nahubok a starat sa o ne. Ved to nie je ich chyba ze su zle, mozno sa iba boja a tak potom robili neporiadok... Len sa o ne trebalo trocha starat.
Mohli pochadzat i od ludi blizkych. Viem ze niektore to i robili, ze odtial boli... Prisli od mojej milovanej, od rodicov a priatelov. Zazvonili na kostolny zvonec, postrngotali klucami a vrutili sa dnu akoby sa nic nedialo, ako keby tu uz nebolo dost vela problemov.

Ja som pohostinny clovek, nechal som ich chvilu tam s nami, ale po chivili i mne dosla trpezlivost.
Zobral som tasku, skontroloval miestecko kde som ukryval svoje cennosti, preistotu ho este raz uzamkol a siel prec.
Utekam pred nimi?
Nie. Zbabelcom nie som, radsej sa im postavim, ale niekedy nemusia otravovat. Hlavne nie ked sa chcem zabavat, ked chcem byt znova clovekom. Clovek pochadza z prirody, tak som sa k nej skusil navratit. A cesta ma priviedla sem, do tohoto udolia, nicim neobycajneho, priam rovnakeho ako tie staticise pred nim.
Mozno som ho dokonca uz predtym navstivil! Marne som sa vsak pokusal najst stopu po mojej predoslej navsteve... Ved tak vela casu preslo. Ani uz netusim ci to bol tento svet na ktorom som oddychoval naposledy.

Tentokrat som ale ostal sediet. Len tak sediet a nepozerat, nepocuvat, len byt sam. Hlavu som si vyprazdnil, cinnost ktoru casto nerobim, nechal som v nej iba moj dych a tlkot srdca. Oprel som si chrbat o kvety podomnou, o stebla travy a tmavu zeminu.
A zhlboka som sa nadychol.
Vydych.
Akoby zo mna novy zivot vysiel, akoby som stvoril nieco nevidane. V duchu som sa vsak zarazil, ze taketo veci sa nedeju, nie ked mam prazdnu hlavu. Veru hej, stalo sa ze namieto slapaji, ktore som zanechaval v skalnastych pustach, tam ostavali kricky kvetom, ze namiesto slz v ladovych krajinach mi padali z oci plamene a topili sneh podomnou, i jednoho dna zver co som zabil, aby som sa najedol, sa vzkriesila, utrhla zo svojho boku kus masa a polozila ho na bochnik chleba aby nasledne odcupitala prec...

Cary, to mi ludia vraveli. Ze magia a kuzla! Ale nie, nic z toho...

Pocitoval som kazdy ten vydych inac. Kazdy palil ako statisice slnc, kazdy bol pritom studeny ako najhlbsie a najtmavsie more.
Nadych.
A znova, znova ten pocit presiel mojim telom. Hlavu som udrziaval prazdnu, nechcel som aby z nej nieco uslo, co vo svete mimo nej nemalo miesto, radsej som to zamkol a nechal doma. Nemyslel som ani na to, co sa deje. Iba precitoval.
Dychal.
Znova.

Pomaly sa podomnou zem triast zacala, nie v strachu, nie pukanim ani lamanim skal, len triast, ako zena pri neznom dotyku. Uz som necitil iba prazdno navokol, ktore bolo tvorene absenciou toho co mi doma vadilo. Citil som prazdno velke, mohutne, trocha straslive, ale iba kvoli nepoznaniu...
Bal som sa oci otvorit. Co ked udolie, rieka a vsetko naokolo bude iba... Iba dalsim z radu snov ktore prisli a odisli, na ktore sa zabudlo a uz sa nespomenie lebo zhoreli v lucoch slnka.

Zijem iba raz, zijem aby som tvoril, zijem aby som uzrel – zijem, aby som oci otvoril.

Dych sa mi zastavil a vsetko sa do pohybu dalo, vsetko co moje oci zhliadli. Bol som ja a okolo mna hviezdy. Kazda jedna hviezda bola z mojho dychu, kazda jasna a silna, cista a horuca. Medzi nimi bol priestor, a tma. Jedine svetlo boli ony, tie hviezdy. Niekde v dialke som zhliadol i take co som nepoznal.
To som naozaj tak vela dychal? Naozaj to vsetko prislo zo mna?
Komenty prelietali od jednej hviezdy ku druhej, ako myslienky ktore kedysi tvorili moj rozum. Ohnive kamene sa rutili preistorom, ako city ktore moje srdce pustalo na hru s osudom.

Asi som mal pravdu, bolo spravne odist a zanechat to vsetko za mnou.
Dnes som dosiel na koniec mojej cesty. V plucach mi ostal totiz posledny nadych, posledna cast zo sveta z ktoreho som prisiel.

Bude to ta posledna hviezda ktora bude stvorena. Bol som a videl som. Stvoril som a to ma naplnilo. Nic som nenicil, nikomu som neublizil, len som dal veci do pohybu...

Vydych.

A hviezda bola krasna, najkrajsia zo vsetkych. Zachovala si vsetku podstatu stareho sveta, priviedla do noveho ale vsetko co mu este chybalo. Zivot. Mohla spalovat a nicit, mohla ublizovat a trapit.
Mohla ale vlozit zivot, krasu a lasku. Pohltila jednu myslienku a jeden cit. A z nich vsplanula kvapka, nadej, kvapka ktora zalila kusok nicoho vo svojom okoli, kvapka ktora zacala tvorit. Najprv zem, skalu, oblohu a nebo, dno a ocean, more a vrcholce, lad a vodu, rieku a udolie...