Pamatam si velmi dobre ako som po prvykrat navstivil Shumeikan Dojo. Prisiel som velmi skoro, takze tam este nikoho okrem ucitela nebolo. Ked som sa objavil pri vstupe na tatami, pokynul na mna, aby som pockal, a pokracoval vo svojej cinnosti. Zametal. Jeho hakama sa rytmicky vlnila do pravidelnych suchavych zvukov metly. Napriek tomu, ze miestnost vyzerala cista, nevynechal ani milimeter stvorcovy. S plnym sustredenim, krocik za krocikom, meter za metrom.

Bol som z toho trochu nesvoj - predsa len mam despekt k prehnanemu pedantstvu. Prekvapovalo ma vsak, ze vobec neposobil nejak uzkostlivo. Naopak - bol uvolneny a jemne sa usmieval. Neskor, ked som sam tu miestnost stokrat pozametal, som pochopil, ze si to vychutnaval.

Je to o priestore, v ktorom zijeme. Vnutornom ci vonkajsom - na tom nakoniec nezalezi - jedna vec zrkadli tu druhu. Ako som metlou prechadzal kazdym centimetrom podlahy, neupratoval som len prach na zinenkach. Upratoval som seba, vztahy v dojo i mimo neho, striasal som stres z preziteho dna a potom ho vysypal do smeti. Ak sme zametali viaceri, vacsinou som svoj kusok dozametal ako posledny.

Preco na to vlastne teraz spominam?

Zistujem, ze som sa po hlave vrhol do vsetkych veci, ktore ma zaujimaju, ktore by som velmi chcel dokoncit, dosiahnut. A najlepsie vsetky hned. Pritom som zabudol, ze tento svet funguje inak, ze som sa mal najprv zapodievat spinou, co sa nakopila z predoslych casov. Vysledok takehoto pristupu je jasny - nazbieral som len viac bordelu a poriesil toho velmi malo.

Teraz je cas zametat. Centimeter za centimetrom, krocik po krociku.

Bude to trvat dlho.

Vychutnam si to.