Včera som bola u dedka. Trochu sme mu tam s maminou poupratovali. Tešil sa, že sme prišli a že sa tam niečo dialo. Určite mu ten deň prebehol oveľa rýchlejšie ako keď je tam sám. Rozprával mi, zase, o tom, ako sa dostal na vysokú. Dedko študent. Dostal sa tam napriek tomu, že nebol v okresnom ani žiadnom inom výbore strany. Kedysi im komunisti otrávili kone, keď nechceli vstúpi? do strany a potom mu dali vzdelanie. Tú historku už poznám naspamä?, ale vypočula som si ju znova. Oči mu žiarili, keď mi to rozprával a usmieval sa, to sa mu už tak často nestáva. Dobre sa mu študovalo, plat tam mal taký istý, ako keby robil. Boli tam s ním samí papaláši, ktorí študovali, aby si udržali funkciu. Nemali ani maturitu. Môj dedko ju mal. Bol len „obyčajný poskok“ na družstve a na tú výšku sa dostal náhodou. Ale vyštudoval a boli to dobré časy. Vtedy to bolo všetko inak. Aj keď má teraz veľa trápenia a pamä? mu už neslúži tak ako kedysi, takéto veci si pamätá dobre. Keď sme boli malí, vozil nás na motorke, chcel nám kúpi? koňa a vždy nám nosieval „cukrové“. Teraz mu sladkosti nosíme my a nútime ho, aby jedol a nepúš?al si psa do postele. Mám strašne rada starých ľudí. Niekomu sa môžu zda? otravní alebo spomalení, ale v ich pohľade je niečo zvláštne. Keď sa im pozerám do očí, ako keby som sa pozerala niekam strašne ďaleko. Majú drsné ruky a skrútené prsty, ale nič sa nevyrovná tomu, keď ma nimi pohladkajú po hlave. Aj keď niekedy rozprávajú dos? z cesty, všetko im dlho trvá, telku majú hrozne nahlas a všetko im treba zopakova? dvakrát, oplatí sa ich počúva?. Dedko má všelijaké historky, v rámci možností sleduje situáciu u nás aj vo svete, vždy sa ma opýta, koľko mám ešte tej školy a je smutný, lebo už nemá babku. Mala by som tam chodi? častejšie...