Raz sme na manazerskej psychologii robili cvicenie argumentacnych schopnosti. Vyucujuca nam zadala diskusny problem:
Predstavte si, ze stojite za volne postavenym bicyklom a v ruke drzite spagat, ktory je pripevneny k pedalu bicyklu (pedal smeruje nadol k podlahe). Otazka znie - ktorym smerom sa pohne bicykel, ked spagat potiahnete k sebe: pohne sa dopredu, dozadu, alebo nim nepohneme? Uvazujte len prvy moment pohybu.

Dostali sme patnast minut na pripravu a vsetci sme si zacali hromadit argumenty pre podporu nasej teorie. Len jeden chalanisko povedal, ze uz ten priklad riesil a pozna spravnu odpoved, takze sa v ramci ferovosti nezucastni debat.

Potom sme pol hodinku zhusta debatili a snazili sa presvedcit jeden druheho, ze sme experti na fyziku, mechaniku a bicykle. Samozrejme, nakoniec sme sa toho chalana spytali, aka je odpoved, ale povedal nam len to, co sme vsetci cakali - ze to zavisi od konfiguracie bicykla - pri takej konfiguracii by sa pohol dopredu, pri onakej by sa nepohol, pricom ak by sila tahania prekonala odpor medzi kolesom a podlahou, pohol by sa dozadu.

Na zaver sme bilancovali - kto kolko ludi presvedcil. Ja som bol na seba patricne hrdy, pretoze som presvedcil 2 ludi z celkovych 3 s ktorymi som diskutoval. Tym som sa zaradil medzi elitu, pretoze nik nepresvedcil viac.

Potom sa ale prihlasil vyssie spominani chalanisko: 'A co - mna neratate? Ved som presvedcil vsetkych'
- 'No ale ty si vedel odpoved'
- 'Vobec nie, len som to riskol, zahlasil som, ze to viem a potom som mal necelu hodinku na to, aby som prisiel s niecim hodnovernym.'

A naozaj - keby sa nebol priznal, vsetci do jedneho by sme mu verili. Som sa mohol ist hambit do kuta so svojimi 2 presvedcenymi, ked on presvedcil 20. Akoby bol z uplne ineho vesmiru.

with twilight breaking trhough
a different kind blue