vidie? ?a tam leža? na gauči, neprítomnými očami hľadiacu na detektíva gedžita v šedom plášti a šedom klobúku.. skrčenú takmer do klbka, každú sekundu ti padajú viečka, ústa sa nachvíľu pootvoria, ukážeš mi úzku štrbinku a ja niekedy v duchu kontrolujem, či cez ňu ešte vôbec prechádza nejaký vzduch..
pamätám si, že keď som bola malá, robievala som to naozaj.

ten pohľad je prázdny, a keď prejdem okolo, neuprie sa spýtavo na mňa ako kedysi, tvoje ústa už neformulujú známe slová, vety, frázy. ktoré mi vždy neuveritaľne liezli a lezú na nervy, ale ani si nevieš predstavi?, ako rada by som ich opä? počula. krik, vreskot, tvoj typický prísny učiteľský tón, ktorý slovám dáva takú ostros?, že mávam pocit, že ma porežú.. že ma rozrezávajú zvnútra, tak, ako tvoje slzy. ako keď plačeme spolu. nadávky, vyhrážky. v konečnom dôsledku údery.
čokoľvek.

ale nie NIČ

už viac ako týždeň nedokážem plaka?.
a chcem. viac, ako čokoľvek iné.