Asi pred polrokom som prišla o zamestnanie. Stalo sa mi to už druhý krát. Prvý krát v roku 2000.
Keď som dostala v posledný deň v mesiaci poobede výpoveď, verila som v naivnej predstave svojho uplatnenia na trhu práce, že sa skoro zamestnám. Veď od skončenia štúdia na strednej škole som prešla kus cesty praxou v rôznych zameraniach, počas ktorých som bola samoukom, čiže som sa sama vo voľnom čase samovzdelávala, aby som každú funkciu dobre zvládla. Myslela som si, že moja prax a znalosti budú dostatočnou zárukou pre každého zamestnávateľa, ktorého oslovím s ponukou, že chcem pre neho pracova?.
A teraz k potencionálnemu zamestnávateľovi. Je ich totiž viac, inak by som asi tieto riadky nepísala. Nikedy to bolo do smiechu, inokedy do plaču (časom aj to do plaču prechádzalo do smiechu a naopak).
Pri hľadaní práce som využívala a ešte stále využívam internet. Vďaka aj za túto možnos?, veď väčšina nemá ani takú.
Prvé pozvanie na pohovor prišlo tesne po skončení pracovného pomeru. Potešila som sa, kto by aj nie. Pohovor trval asi hodinu, počas ktorej mi pán riaditeľ, okrem malého zlomku času venovaného popisu práce, rozprával o svojich podriadených, akí sú neschopní, ako neplnia, čo sa od nich žiada, teda aké má s nimi len problémy. Nevedela som si vysvetli?, prečo mi to hovorí (neviem to ani doteraz). Až neskôr, po analýze som si pomyslela , že ma chcel odradi? od úmyslu pracova? pre ich spoločnos?. Vzhľadom na to, že som mala skúsenosti s vedením kolektívu pracovníkov, rozprávali sme sa i o niekoľkých možnostiach riešenia situácie, na ktorú sa s?ažoval. Zdal sa mi s priebehom pohovoru spokojný, dokonca hovoril o novom vetre, ktorý spoločnos?, ktorú vedie, potrebuje. No a ja som čakala na oznam o výsledku pohovoru s napätím. Vybratie iného vhodnejšieho kandidáta na uvedenú pozíciu bolo pre mňa istým prekvapením, ktoré dnes už prekvapením nie je.
Druhým potencionálnym zamestnávateľom bola malá firma, zaoberajúca sa predajom vecí v interiéroch. Majiteľka mi zatelefonovala a prosila o okamžité stretnutie, pretože potrebovala pozíciu obsadi? ihneď. Pohovor bol milý, profesionálny. Zdalo sa, že odbornos?ou vyhovujem. O iných veciach sme sa samozrejme nerozprávali. Do dnešného dňa neviem, či som splnila požiadavky, alebo nie. Nikto mi to totiž neoznámil. Zase bol asi vybratý iný vhodnejší kandidát.
No a potom som sa už začala nad sebou zamýšľa? s tým, že asi nebude so mnou niečo v poriadku. Navštívila som kaderníčku, kúpila som si “maľovátka”, lak na nechty (manikúru doma samozrejme mám), objednala som sa u zubára. Povedala som si totiž, že to asi bude v tom ako vyzerám, kedže sa mi zdalo, že znalosti a prax už asi nebudú stači?, lebo už nemám ani dvadsa?, ba ani tridsa?, alebo štyridsa?.
Po týchto skrášľovacích procedúrach sa moje chodenie po pohovoroch ako na potvoru zastavilo, hoci žiadostí i životopisov som poslala neúrekom. Nevedela som si vysvetli?, čím to je, veď znalosti, ktoré som uviedla v životopise by mali by? dostačujúce na pozície, o ktoré som sa uchádzala.
Tretí potencionálny zamestnávateľ, ktorý ma pozval na pohovor po dos? dlhom čase po zaslaní žiadosti a životopisu, bola pois?ovňa. Toto bola jedna z dvoch spoločností, ktoré sa správali veľmi korektne. Miesto som nedostala (hoci na to veľmi mrzelo). Môžem si iba domýšľa?, že to bolo z dôvodu nenaštudovnia súboru zákonov, ktoré s danou problematikou súvisia. Moja chyba, mala som ich naštudova?.
Na pohovor u štvrtého potencionálnehop zamestnávateľa som bola pozvaná až z Čiech. Bola to sie? hypermarketov. Najprv som ostala v šoku, lebo z rečí iných ľudí som vedela, že dosta? sa čo len na pohovor je unikát. Hoci na pohovore mi personalistka z Čiech povedala, že vidí rados? z mojej predchádzajúcej práce a že sa mi telefonicky ozve, do dnešného dňa sa tak nestalo.
Hoci pohovorov nebolo až tak málo, žiadostí bolo oveľa viac. Tak som sa na konci januára 2005 naštvala a zo životopisu som vyhodila dátum narodenia, obdobie, kedy som chodila do školy, a nechala som tam iba zamestnania po roku 1989. Je veľmi zaujímavé, že ma po tomto kroku začali pozýva? na pohovory spoločnosti, ktorým som aj pred tým poslala soje žiadosti a životopisy.
Na pohovor u piateho potencionálneho zamestnávateľa, ktorý sa zaoberá predajom oblečenia, som bol pozvaná dievčinou, ktorá keď ma zbadala, tak, ľudovo povedané, „šla do kolien“. Zrazu bola osoba, ktorá so mnou pohovor mala robi? zaneprázdnená inou činnos?ou. Takže pohovor sa skončil skôr ako sa vôbec začal.
V telefonickom pozvaní na pohovoro u šiesteho potencionálneho zamestnávateľa zaoberajúceho sa predajom kancelárskych potrieb som bola nazvaná „slečna“, čo mi síce lichotilo, ale už vopred naznačovalo, ako sa pohovor bude vyvýja?. Moje očakávania sa síce celkom nenaplnili, slečna to zvládla bravúrne a ja som zasa miesto nedostala.
Pohovor u siedmeho potencionálneho zamestnávateľa zaoberajúceho sa predajom rýchloobrátkového tovaru prebiehal síce korektne, ale oznámenie o výsledku zasa neprišlo.
Na pohovor u ôsmeho potencionálneho zamestnávateľa zaoberajúceho sa servisovaním mechanizmov som bola pozvaná mailom s textom „Vážená dámo, dostavte sa atď“. Bola som celá uveličená, lebo to už nebola „slečna“ a myslela som si, že niekto potrebuje aj ženu v zrelom veku. Moje nadšenie ma prešlo v okamihu, keď mi osoba, ktorá so mnou pohovor viedla, vypočítala, koľko mám rokov do odchodu do dôchodku. V tom momente som vedela, že boj o túto prácu je stratený.
Medzitým ako som si neustále hľadala prácu som absolvovala rekvalifikačný kurz z účtovníctva. Spomínam to preto, lebo ďalší potencionalny zamestnávateľ s tým súvisí.
Takže ôsmy potencionálny zamestnávateľ sa zaoberal prenájmom. Aspoň to tak tvrdil. Jeho ponuka znela na pozíciu „ekonómka“ a ja čerstvo rekvalifikovaná som odpovedala, dúfajúc, že získané teoretické vedomosti pretavím do praktických. Ako hlboko som sa mýlila. Na pohovore s asi majiteľom, ktorý o sebe tvrdil, že nie je ekonóm som bola skúšaná aj z oblastí, ktoré nie sú v účtovaní každodenné. Zasa moja chyba, mala som vedie? všetko. Hoci lektorka, ktorá nás na kurze učila bola výborná, predsa len sa nás snažila nauči? veci, ktoré sú bežné. Tým nechcem poveda?, že by opomenula aj tie niekaždodenné, ale viac sa sústredila na tie, o ktorých vedela, že ich budeme potrebova? najviac. Keď som odchádzala z pohovoru, cítila som sa ako naväčší blbec pod slnkom.
Deviatym potencionálnym zamestnávateľom bola spoločnos? zaoberajúca sa predajom hygienických potrieb. Pohovor viedol sám pán majiteľ. Odborná stránka bola v poriadku. Až oznámenie o tom, že v prípade úspechu mám absolvova? lekársku prehliadku (čo som považovala za úplne normálne) ma začala presviedča? o tom, že zasa nie je niečo v poriadku.
Veru asi aj nebolo, lebo výsledok pohovoru dodnes nepoznám.
Desiatym potencionálnym zamestnávateľom bola jedna s tých dvoch korektných spoločností. Zaoberá sa rozvodmi a pozícia bola na dobu určitú – zastupovanie počas MD. Dúfala som teda, že aspoň toto by mohlo vyjs?. Bohužiaľ nevyšlo, hoci som vraj bola prvý náhradník.
No a zatiaľ posledný (jedenásty) potencionálny zamestnávateľ stál za to. Keď som si v Obchodnom registri prečítala, kto je majiteľ a čím sa spoločnos? zaoberá, bola som veľmi zvedavá, o čom bude pohovor. V inzeráte bola totiž náplň práce podaná tak, že mi to celkom nesedelo so zameraním spoločnosti. Tak aj bolo, lebo keď pracovník, ktorý pohovor viedol, na moju pripomienku o uvádzanej pracovnej náplni povedal, že pre neho sú materiálom peniaze, stratila som reč. Tak som sa teda pobrala domov s uspokojením, že ma do zamestnania nechcel. Aspoň raz som nebola sklamaná z toho, že som neuspela.
Dvanásty potencionálny zamestnávateľ sa mi má ozva?, ako to dopadlo, ale ja po predchádzajúcich skúsenostiach už akosi prestávam veri?, že sa oznámenia vôbec nejakého dočkám.
Toto všetko, čo som napísala nie je plač nad rozliatym mliekom, ale príbeh zo skutočného života. Takých príbehov je určite veľa. Napriek všetkému ešte stále verím, že všetko sa na dobré obráti.
Ale to, že mám takéto skúsenosti, je aj moja vina. Som si toho vedomá, ale keď ja v spravodlivosti a čestnosti nepoznám brata, tobôž nadriadeného.