vonku prší. konečne.
telefon blika, roman mem, ze je tu, stretneme sa pri ufo. som po opici. ale súhlasím. pozerám do zrkadla, na cele 20 nových vyrázok, kazdá za jeden panák becherovky. no dobre, nebolo ich tolko, zdaleka nie, ale mám čo som chcela. pri ufe nikto, tak odchadzam do net kafe, vytiahnem ho odtial za uši. myslím si. cintorín.madarský. smiešne mená. veľa dažda, dýcham ho, zachytávam na pokožke, mokré vlasy, úsmevy a fotky.
nakupujeme.
a potom uz len, nastupim do trolejbusu. zarosené okná, vytiahnem prst a píšem odkaz pre neznámych. a-h-o-j. zveziem sa jednu zastavku.
všade tekutiny. vo vnútri i na povrchu mňa, ba i v tých igelitkách, v plaste si nesiem domov dalsiu.
posmyknem sa, dopadnem na kolena.zapičujem? nie.
jediné čo cítim, je nekonečný pocit slobody