mám niečo nové, nikto to nevidí, dokonca ani ja nie.

stenu.

už som sa to pokúsila vysvetli? viacerým, ale myslím, že to tak celkom nikto nepochopil. hlavne keď ja sama neveľmi chápem, ako sa to vlastne stalo. ale teraz je tu. asi akýsi obranný mechanizmus organizmu - psychiky ju okola mňa vystaval. a asi sa zbláznim, ak ju niekto teraz zbúra. (no práve jej existencia túto možnos? vylučuje) potrebujem, aby zadržiavala všetky tie veci okolo mňa. ja som za ňou a dokonale vidím to, pred čím ma chráni. nič z toho sa však nedostane do môjho vnútra. preto to nemôžem pocíti?. nič. vďaka stene sú všetky veci odo mňa stále ďalej.. alebo ona hrubne..? žiadne emócie. len fakty.


nie som smutná, hoci by som mala by?. podľa toho, čo vidím pred stenou.

a som š?astná. pretože nie som š?astná.

š?astie sa spája s utrpením. hneď, ako príde, vyvolá vo mne nepochopiteľnú vlnu paranoje. (alebo pochopiteľnú..? časom prichádzam na jej opdstatnenie) vlna sa roztriešti na skale slov, dotykov, bozkov.. sľubov. do hry vstupuje nádej. but thats a big mistake, baby, už by si to mala vedie?..
a každý nový scenár je stále tým istým.

vďaka stene vlna paranoje na skalu narazi? nemôže. už len preto, lebo stena vlne neumožňuje vzniknú?. také sladké, dokonalé nič.


no áno, je to emocionálne prázdno. zvláštne paradoxné, aká som vďaka nemu š?astná. to š?astie je zvláštne otupené, akoby umelé, ale krajšie ako akýkoľvek iný pocit, prízemný, živočíšny..




prosím, ešte chvíľu potrebujem ma? svoju stenu. zosta? bezpečne ukrytá za ňou, kým nebudem pripravená na ďalšie vlny a skaly a vopred známe konce.