Tak a mam za sebou Velku noc. Tento rok trochu netradicne - stravenu na psychiatrii.

Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela v Pezinku, pozeram z okna na krasne jarne pocasie, slnieckom zaliaty nemocnicny areal, potocik zurciaci za plotom... a rozmyslam si o vsetkom moznom, o zivote, zmysle a tak....

Moja laska Silvia ma dnes sluzbu - kedze je sviatok, v celom komplexe nemocnice su iba dvaja lekari, ktori riesia akutne pripady. Jednym z nich je ona. Ja som tu na navsteve, ostanem tu den a noc. Lezim si u nej v kancelarii, listujem v odbornej psychiatrickej literature, rozpravame sa, travime spolu Velku noc. Romanitka.

Zapipa pager, co znamena, ze je treba nieco riesit. Silvia zdviha telefon, na muzskom oddeleni A (akutne pripady) je nejaky agresivny pacient, ktory sa vyhraza sestrickam, ze si ich najde a podreze im krky, vraj posobil vo francuzskej cudzneckej legii... Silvia ho ide ukludnit, "Keby som dlho nechodila, zbehni o poschodie nizssie a pozri ci je vsetko ok." hovori mi. Personal tu dnes tvoria takmer vylucne zeny, v pripade, ze by bol pacient znovu agresivny, treba volat policiu. Hm, celkom napinave. Silvia nechodi, zacinam byt uz trochu nervozny, vtom zastrngocu na chodbe kluce... Fajn Silvia je naspat: "Tipek vyzeral fakt dost neprijemne, taky chladny ksicht, o hlavu vyssi, keby zacal nieco riesit, fakt neviem co s nim, kaser by asi nepomohol. Nastastie ho iba bolela hlava a chcel nejaky liek. Psychofarmaka mu moc nezaberaju."

Pokracujeme v rozhovoroch o vsetkom moznom, o pacientoch, psychiatrii, o ludskej dusi, o tom aky je zivot krehky. Znovu pipa pager, na gerontopsychiatrickom oddeleni A je jeden pacient vo velmi zlom stave. Idem tam so Silviou, vchadzam do oddelenia, kde sa po chodbach prechadzaju babicky a deduskovia, ktori su povacsinou uplne dementni, vacsina z nich ani nevie, kde vlastne su, jedna babka hovori, ze ide zbierat jablka, druha, ktora robila za mladi sestricku, si mysli, ze je vo svojej robote a Silviu oslovuje ako svoju kolegynu. Dedusko sa snazi dostat do zamknutych dveri kancelarie, mysli si, ze to je obchod a hneva sa, ze je zavrety.

Iny dedusko, ten ktoreho ide Silvia riesit, lezi bezvladne na posteli, vyzera naozaj zle, pred par dnami ho sem doviezli z interny. "V podstate tu nema co robit, dali ho sem na dozitie, ked sa chcu zbavit starych beznadejnych pacientov, davaju ich k nam." Silvia ho skontroluje, povie setrickam aby mu dali kyslik, snazi sa ho opytat ci ho nic neboli, dedusko je uz skoro uplne hluchy, ale ked Silvia z plneho hrdla zakrici :"Deduskoooo nic vaaas neboliiii ?", tak zareaguje, ze nie. "To je v takychto pripadoch asi jedine, co sa da robit - zabezpecit, aby clovek nemal bolesti." Vraciame sa k Silvii do pracovne, Silvia vytaca cislo deduskovej rodiny: "Dobry den, tu doktorka Polackova, volam kvoli Vasmu otcovi. Chcem sa opytat, ci ste boli informovani o tom, ze jeho stav je velmi vazny. Prajete si este prevoz na RZP, alebo ho uz nechame u nas ?". Zena v telefone si situaciu uvedomuje a pyta sa ci moze prist k deduskovi aj s knazom. "Samozrejme," hovori Silvia, "skuste to radsej vybavit co najskor, najlepsie uz na zajtra.....".

Sedim v Silviinej kancelarii, ona vari caj, ja krajam ananas a nejake ovocie, ktore sme si doniesli. Rozpravame o zivote, ludoch, zmysle, ludskej dusi a ludskych osudoch. Rozpravame o ludoch, ktori boli v rozkvete svojich sil uznavani vedci, umelci, zastavali vyznamne posty a dosiahli mnohe uspechy a dnes, ako starcekovia a babicky bezcielne bludia po chodbach, dezorientovani, nevedomi, nepoznaju svoju rodinu, nevedia kto su, co su. Uvazujeme o tom, co z cloveka ostava, ked telo este funguje, ale mozog uz vypoveda sluzbu.... Rozmyslame o tom, co robi cloveka clovekom, co je zivot. Rozpravame sa, pijeme caj, jeme ananas, milujeme sa na roztahovacej posteli v pracovni, pocuvame platne na gramofone, zurcanie potoka za oknom, pipanie pagera, zvonenie telefonu......

Velka noc na psychiatrii, so vsetkym co k tomu patri.