Niekedy cloveka boli aj to, co pre neho druhy neurobi ako urobi. Smutno, prazdnota a rychly utek. Nespravne nacasovane vzdalovanie a krildla celeho Betlehema. Mozno vsetky tie bolesti su iba vyplody nasich tupych hlav. Bolest celeho sveta sustredena len v jednom cloveku. Potom skomponuje symfoniu a ludia mu tlieskaju, vyzivaju sa v tom jede jeho srdca. Len tak dalej, ovacie pokracuju a On so sklonenou hlavou a prihluplym usmevom nechape uznanie davu. Je to tak zbytocne. Otvori sa, vlastne ani nevie preco, pretoze je toho vela a dav sa dviha, ako postoj vysmechu vyberu si "Bravoo" lebo bola v tom mala chyba. Keby clovek necitil bolest, necitil by ani radost. Keby necitil radost, citil by smutok. Citil? Co je to, co nas robi ludmi. Tie sklamania si vytvarame sami, ok, ale teda keby sme to nerobiili, cim by sme boli?

Co sme?