Arbeit machts frei...Je to obycajna brana, z obycajneho kovu. Ja a este 15 mojich znamych z Belgicka, vytiahli sme aparaty a odfotili obycajnu branu. Za nou tabula s napisom HAlt! Tak som zastala a pozrela okolo seba, ten biedny Ausschwitz vyzera ako mesto. Dom na dome, podelene do blokov, vchody ocislovane a chodniky medzi nimi uhladne a rovne. Na oknach mreze a za nimi sacek s cerstvym mliekom, zda sa, ze tam stale niekto prebyva.
Za hrubymi sklami, ktore odrazali blesky fotoaparatov, sa kopili stare a znicene kufre, na kazdom nap[isane meno, adresa, z kazdeho z nich trcala nadej, ze este raz najde svojho majitela a bude fajn. Nenasli, teraz si ich Nemci s radostou fotia a som zvedava, ci si tie fotky zavesia doma na stenu, alebo vlozia do albumu a budu ukazovat svojim detom "Pozrite, zlatusikovia, tiez sme raz boli v Ausschwitz..." V tretej sale mi zacalo byt zle od zaludka, zubne kefky, hrebene, topanky, detske oblecenie...v tom momente som odlozila aparat a vysla von. V dalsej sale ma cakali vyblednute vlasy...kilogramy vlasov, desiatky kilogramov, cele kopy. Vlasy su uz peknych par rokov mrtve, preto stratili na farbe, preto teraz vsetky vyzeraju sedive a puste, akoby z jednej hlavy. NAdisiel cast prejst do dalsieho bloku, na stene fotka Hitlera, pod nou diera v zemi, toalety, ale parada. Na stenach desiatky fotiek, zeny, mladi studenti, robotnici, vsetci s vyholenymi vlasmi a nikto z nich sa na tej fotke nieusmieva. Preco sa teda - svet - usmievame, ked na nas niekto vytiahne aparat? Nastastie, prehliadka sa blizi ku koncu, uz len plynove komory a krematorium. Vsade je taky divny pach, vsade citit nejake hlupe lacne dezinfekcne prostriedky, chcem ujst. Uz len plot, ktory bol kedysi napusteny prudom.
Pri vhcode do "MUZEA" je velky napis Bar. Zdalo sa mi morbidne, ze niekto moze chlastat pri koncentracnom tabore, alebo skor v nom. Teraz uz rozumiem, preco tam ten bar je...aj moje kroky viedli rovno do neho a v zastupe ludi som cakala na dve vodky.
Autobus sa pohyna, nechavam za sebou velke parkovisko, moji BElgicania hovoria o hlade, ja nemozem, nemam chut. Dufala som, ze sa vraciame do Krakowa, ale zabudla som...po ceste mame este Birkenau....stojim v mlake, nohy sa zabaraju do roztopeneho snehu, nohavice po kolena zablatene...uz viac nie...myslim, ze tieto domy a to vsetko by mal niekto znicit, spalit...nie z neucty, ale preto, ze tie miesta az prilis smrdia smrtou. Vysla som na vezu, podo mnou brana, ktorou vchadzali vlaky plne zivych mrtvol...kolajnice koncia pred vchodom do plynovej komory. Zda sa mi, ze Birkenau je 4 razy vacsie nez Petrzalka. Tolko smrti na malom kusku zemi. Ved tu maju viac krematorii, nez toaliet..

Slubovala som si, ze to nikdy neuvidim, ze aj napriek tomu, ze moj byt je vzdialeny len hodinu cesty, nikdy tam nevojdem...neposluchla som

Vcera som niekde citala : I thought that heaven was built for us. Neviem, co je to za citat a neviem, co ma spolocne s plynovymi komorami. Asi teraz uz nic.