načo by mi ináč bolo všetko to mámivé matérium, ak by som nikdy nemal pozna? silu ozajstného kontaktu. načo by mi bolo mnoho pekných vecí, ak by som si nimi nikdy nemal spôsobi? rozkoš. načo by mi bolo plavé nebo a tmavá noc, ak by ich tiene a tmavé úkryty nemohli mi poskytnú? útočisko pred zlobou a násilím; tam by som našiel to, čo hľadám, pokoj. Načo by mi bolo toľko slov, ak by som nimi nikdy nemal poveda? to, čo by som poveda? mal, lebo mlčal som už dostatok časov, teraz však čas nastal na návrat, a ja teda všetko vyslovím a oni ani netušia prečo to všetko robí. iba raz zaúpel, to ho však urobilo nadmieru zraniteľným, bo odhalil svoje miesto kontaktu a práve na ňom bol zasiahnutý, priamo, bolestne; teraz sa márne snaží zaplaka?, horko zaplaka?, v jeho mysli je však len jediné; nie je to žiaľ, nie je to hnev, nie je to nenávis?; je to boles?, nekonečná a roztvárajúca všetky staré neprebolené rany, ktoré sa znova a znova zapaľujú a úplne rozjatrujú telo i ducha tohto úbožiaka. a tak je mŕtvy. vtáčik mu už nezaspieva nad oknom. slnko ho už nepoteší nezbedným lúčom. žblnkot pramennej ľadovej vody mu už neovlaží tvár. jemný májový dáždik už viac nepookreje jeho duši. už nikdy. všetko skončilo. je mŕtvy.