Človek je tvor spoločenský. Nevie by? sám. Potrebuje kohosi, s kým by si rozumel. Ale tak naozaj rozumel. Tou vecou, čo nazývajú láska. Ja si však tú lásku predstavujem celkom inak ako oni. Pre mňa je láska zmesou. Zmesou úžasných vecí, túžby, citu a inteligencie. Romantika bájí a povestí o rytieroch a princeznách je mi tak vzdialená ako ich doba. Milova? iba raz v živote, jedinú bytos?, jedinú vec je absurdné. Vyprahnutos? duše pri takomto spôsobe života je nekonečná.

Každé mesto má svoju oblohu. Inú ráno, inú večer, inú na jar, inú v lete, inú v zime, inú v jeseni. Tie večerné jesenné oblohy miest sú najkrajšie. Dotrhané mračná ležérne polihujú na nebi. Slnko spoza kopcov zapálilo obzor. Je tak úžasné mrazivé šero, že človek hľadá niekoho, s kým by sa zahrial. Človek je tvor spoločenský. Nevie ži? sám. Potrebuje kohosi, s kým by si rozumel. S kým by si rozumel za tých chladných jesenných večerov, keď aj ten chladný vzduch vonia tak skvelo, ba až vzrušujúco.

Nebo je ploché. Nemá hĺbku. Boh nie je vševedúci. Človek nie je mysliaci. Srdce nie je sídlom citu. Hovoria o odopieraní, posmrtnej hojnosti, odmenách za pokoru. Že po smrti, príde život večný. Nik nemá skúsenos? so smr?ou; každý, kto ju mal, umrel. Iba ak skúsenos? so smr?ou iných. Čo ak tam nič nie je. Čo ak je tam ďalšie trápenie. Ja to risknem. Prestanem s trápením už tuná. Ak bude po smrti odmenený chudák, žobrák a všetci tí, čo tuná nič nedokázali a zbabrali svoje životy, o takú odmenu im nestojím. Ich Nebo je ploché. Nemá hĺbku. Ich Boh nie je vševedúci. Oni nie sú mysliaci. Ich srdcia nie sú sídlami citu. Ja som Človek. Človek je tvor spoločenský. Nevie by? sám. Potrebuje kohosi, s kým by si rozumel. Nerozumiem si s nimi, s ich Nebom ani s ich Bohom. Je to kdesi hlboko vo mne.