Som smutná.

Možno i preto, ze smutnou chcem byt,
ved kazdý den stastný vobec nemusi byt.

Pocit pokoja v mojej dusi vystriedala búrka.

Zahaluje mysel moju myslienkami nechcenymi,
nie ciernymi, ba naopak, obcas i veselymi.

Tu smutok prechadza do pocitu rovnovahy,
ale po case sa zasa vracia do neulavy.

Cakam sice na cas, ten vzlastny moment v mojej mysli.

Nechcem hned usmev pocitit,
ved nie je zlocin pocity zle v sebe citit.

Su chvile kedy mi aj zmatok v hlave z toho nastane,
snazivym hladanim po nom to vsak neprestane.

Nechat mysel obcas takou aka je
jej pristane viac nez to vecne hladanie.




Rozmyslam.
Preco vlastne rozmyslam.
Chem ovladnut svoj myslienkovy prud,
starosti premenit na banalne malickosti,
neuvedomovat si tuzbu mojich cielov,
zaplavit tvar usmevom pokojnym,
ponorit sa do sveta imaginarneho,
vnimat ho tak, aky ho chcem,
citit jas slnecnych lucov,
vnasajuc do mna pocity stastia,

unasat sa,

vzdialenou, a predsa tak blizkou realitou...



Tuzim.

Tuzim vychutnavat si svet, ktory by v tom momente patril iba nam,
tuzim príjimat tvoje bozky, ktore ma ponaraju do imaginarneho sveta ,
tuzim byt zovreta v tvojom objati, ktoré ma naplna pocitom istoty,
tuzim hladit tvoju tvar, ktora vo mne vzbudzuje tuzbu ,
tuzim pozerat sa ti do oci, z ktorych vyzaruje krasna uprimnost,
tuzim zaspavat a prebudzat sa v tvojom naruci,
tuzim po tvojom usmeve, ktory je tak nadherny,
tuzim po tvojom smiechu, ktory ma vzdy pohladi na dusi,
tuzim po tvojich slovach, ktore ma prebudia k zivotu,
jednoducho tuzim po tebe aj ked niekedy nam nie je do smiechu.....



Túžila som.

A bola som vo svete, ktorý mam rada.
Cítila objatie, ktoré mam rada.
Videla úsmev, ktorý mam rada.
Pocula smiech, ktorý mam rada.
Zaspávam v narucí, ktoré mam rada.
Zobudím sa pohľadom cloveka,
ktorého blízkos? ma naplna pocitom milovat.