opat mam strasny strach
..?egoisticky?..

nie je mi dobre. prestala som pouzivat diakritiku.

nechcem vyrast. buducnost. uplne ma to vyvadza z rovnovahy. slovo, predstava, realita. asi uz naozaj dospievam. vekom, nie rozumom.

dnes to bolo horsie ako myslienky na ktorukolvek z mojich domnelych lasok.

lebo
asi som stratila tuzby. ciele. k nicomu nesmerujem. tolko som toho chcela dokazat. a zrazu mi vsetky tie byvale sny pridu smiesne.
asi preto, ze niekde v hlbke si uvedomujem, ze na to nestacim.

potrebujem pomoc. zvlastne sa citim, povedala som jej, ze chcem ist k psychologovi. vlastnej mame. podivný vztah. tak normalne. medzi recou. myslela som, ze ma nezobrala vazne.
zobrala.
dakujem ti mami.
prepac ze ti ublizujem.
niekedy by som k tebe chcela mat otvorenejsi vztah. povedat ti vsetko. chcela by som mat odvahu povedat ti jedine skurvene dakujem.
co to ma vlastne s odvahou..? hlupa nezmyselna hrdost, detska zanovitost, forma, tak, ako ty obcas nevies povedat prepac.
v niecom sme si celkom podobne.

som hrda na to, ze som tvoja dcera.

chcem piči
aby si mohla byt hrda na to ze som tvojou dcerou