uz mi je dobre. neviem, co by povedal psycholog na takuto moju naladovost a neviem ako to berie moje okolie. ale uz mi je dobre.
pomohol jeden telefonat, svojim obsahom nepotrebny, ale dolezity uz len, preto ze bol. bohuzial nemozem citovat, ale ako povedal (vlastne napisal) jeden moj profesor: preto je dolezite vediet, co mas pod sebou. a ja to viem a preto (by som si mohla) si mozem lietat do vysok, po pripade klesat k dnam. mozem, lebo som spagatikom spojena s tymi istotami, ktore ma dnes zachranili. telefonat bol prostriedkom prvej istoty. a po vynikajucej vecery, prisla druha. prijemne posedenie s bratmi a ockom. pokecali sme. a mne bolo dobre. velmi a este mi je.

i ked som sa neuveritelnym sposobom vykaslala na fyziku.
a skole som sa vobec nevenovala. ani slovo som nenapisala.
i ked stale viem, ze ten pocit vo mne je.
stale je ta osamelost.
a smutok.
a neistota.
viem, ze to je. vo mne.
a mozno este istu dobu bude.
no i v osamelosti mam istoty.
a dokazem sa tesit.
a dokaze mi byt dobre.

a tak teda dakuje.