Vystúpila z mhd. Slnko svietilo a aj keď nebolo nejteplejšie, cítila, že prichádza jar.
Išla sama domov, počúvala hudbu, ktorá nepatrila jej, mala ju požičanú. Frekvencia jej krokov bola taká bežná - ani rýchla ani pomalá, taká keď človek už chce by? doma ale zároveň je š?astný, že cíti slnko a tú krásnu vôňu a nechce aby to skončilo...Už z diaľky videla dva holuby, len tak na kraji trávnatej plochy vedľa chodníka niečo zobali zo zeme. Zastala. Bola jej zima, ale aj tak tam len tak stála a sledovala ich. Mali krásne sfarbené pierka, ktoré odrážali slnečné lúče. Tešila sa. Bola ako malé die?a. Oči jej tak zvláštne žiarili.
Chcela sa k nim ešte viac priblíži?, ale tak, aby sa nezľakli a neuleteli. Pomaly dvihla nohu, posunula ju o pár centimetrov, položila ju na zem. Takto sa prekonávala malú vzdialenos?, ktorá sa pri tejto rýchlosti zdala nekonečná. No všimli si ju, trošku zneisteli, ale potrava bola asi lákavejšia ako možná hrozba. Jeden odcupital o pár metrov ďalej. Sledovala už iba jedného. No aj ten po pár sekundách nasledoval toho prvého.
Ešte chíľku tam stála, premýšľala, sledovala holuby - už z diaľky. Potom sa pomalým krokom, veľmi pomalým, pobrala domov. Vnímala slnko a hmkala si nejkú melódiu ktorá jej práve hrala. Bola š?astná.