- Keď som niektorého dňa premýšľal o bytiach a moja myseľ sa vzniesla, zatiaľ čo zmysly boli spútané, ako to býva u tých, ktorí upadli do ťažkého spánku z presýtenia alebo únavy, zdalo sa mi, že som zbadal bytosť neobyčajnej a nedefinovateľnej veľkosti, a tá ma oslovila menom a povedala mi: „Čo chceš počuť a vidieť, čo chceš pochopiť a poznať?“
- Pýtam sa: „Kto však si?“ – A on povie: „Som Poimandrés, zvrchovaný a absolútny Nús. Viem po čom prahneš a všade som s tebou.“
- Ja na to: „Chcel by som porozumieť bytiam, pochopiť ich prirodzenosť a poznať Boha. Veľmi ťa túžim počúvať.“ – A on mi odpovie: „Ulož do svojho rozumu všetko, čomu chceš rozumieť a ja ťa poučím.“
- Po tých slovách sa jeho podoba zmenila a predo mnou sa zrazu všetko otvára a to, čo vidím, nemá hraníc a všade samá žiara a veselosť. A keď som uvidel ten výjav, vzplanul som k nemu láskou. A za okamih sa oddelila tma, vznášala sa dole, bola hrozná a odporná, a špirálovito sa vinula, takže mi pripomínala hada. Potom sa tma rozplynula na akúsi vlhkú prirodzenosť, tá sa prazvláštne metala, a stúpal z nej dym ako z ohňa, a pritom vydávala čudný zvuk, akési vytie, ktoré sa nedá opísať. Potom sa začal ozývať neartikulovaný zvuk, ako keď hučí oheň.
- A z toho svetla... posvätné Slovo sa prestrelo na onú prirodzenosť a jasný oheň vytryskol z tej vlhkej prirodzenosti. A ten oheň bol živý a spaľujúci a zároveň činorodý. A vzduch, pretože bol ľahký, niesol sa rýchlo za týmto ohnivým dychom a vystúpil od zeme a vody až k vlastnému ohňu, takže sa zdalo, že na ňom visí. A zem a voda zostávali zatiaľ zmiešané, takže nebolo možné rozoznať zem od vody. A tie neustále rozhýbavalo Slovo, dýchajúce zhora na ne zo vzdialenosti nie väčšej než na dosluch.
- A tu mi hovorí Poimandrés: „Pochopil si, čo toto videnie znamená?“ – A ja som odpovedal: „Rád by som sa to dozvedel.“ – „To svetlo,“ povedal mi, „to som ja, Nús, tvoj Boh, ktorý sa zjavil z temnoty a je pred onou vlhkou prirodzenosťou. A prežiarené Slovo zrodené z Nús, to je boží syn.“ – „Akože?“ podivím sa. – „Snaž sa porozumieť, čo tým myslím: to, čo v tebe hľadí a počuje, je Slovo Pána a tvoj Nús je Bohom Otcom. Tí dvaja totiž nie sú rozlíšení, pretože ich jednota je život.“ – „Vďaka,“ povedal som. – „Teda, sústreď sa na to svetlo v sebe a snaž sa ho poznať.“
- Potom sa na mňa dlho zadíval a díval sa tak uprene, že ma jeho výraz rozochvel. Potom zdvihol hlavu a ja som v tej chvíli uzrel v svojom Nús svetlo, spočívajúce v nespočetných Schopnostiach, a svetlo sa premenilo v neohraničený kozmos a oheň, objímajúci neobmedzenou mocou, zaujal v tomto zovretí stabilnú polohu. To som v onom videní rozoznal na základe Poimandrovej reči.
- Bol som doposiaľ vo vytržení, keď ku mne opäť prehovorí: „Uvidel si v Nús počiatočnú podobu, prapočiatok, ktorý predchádzal neobmedzenému počiatku.“ Tak vravel Poimandrés. – „Potom teda,“ pýtam sa, „z čoho povstali základné prvky prírody?“ A on odpovie: „Z božej vôle, ktorá do seba pojala Slovo, a pretože bola usporiadaná prostredníctvom svojich prvkov a výplodov, duší, keď uvidela krásny kozmos, napodobnila ho.
- A božský Nús, androgyn, súci životom a svetlom, splodil skrze Slovo druhého Nús, stvoriteľa, a ten, čoby Boh ohňa a dychu, stvoril siedmich Správcov, zvierajúci svojimi kruhmi zmyslový svet; a ich správa sa nazýva Osud.
- Slovo božie sa vzápätí vymrštilo zo sféry dole klesajúcich elementov do sféry čistej stvorenej prirodzenosti a spojilo sa tam s tvoriacim Nús, lebo s ním bolo rovnakej podstaty, a klesajúce elementy prírody boli takto ponechané samy sebe, neboli obdarené rozumom a mali zostať púhou hmotou.
- Zatiaľ Nús, tvorca, ten, ktorý objíma kruhy a za bzučivého zvuku nimi víri, roztočí v spojení so Slovom svoje výtvory a nechá ich krúžiť od neurčitého počiatku k neobmedzenému koncu, lebo Nús začína tam, kde zároveň končí. A týmto krúžením z vôle Nús z klesajúcich elementov vystúpili zvieratá bez rozumu, lebo nezachytili Slovo, a zo vzduchu potom vzišlo všetko lietajúce a z vody všetko plávajúce. Zem a voda sa už oddelili z vôle Nús a zem zo seba vydala živočíchy, štvornožcov a plazy, šelmy a krotké zvieratá.
- Nús, Pán všetkého tvorstva, ten, ktorý je životom a svetlom, splodil Človeka sebe rovného a mal ho rád ako vlastné dieťa. Človek bol totiž veľmi krásny, pretože niesol podobu svojho Otca. A Boh sa vlastne zamiloval do vlastného tvaru a odkázal mu všetko, čo stvoril.
- A keď potom Človek uvidel, čo stvoriteľ vytvoril v ohni, zatúžil sám tvoriť a dostal na to od Otca súhlas. A keď vystúpil do tvoriteľskej sféry, kde sa smie neobmedzene konať, všimol si výtvorov svojho brata. A Správcovia vzplanuli k nemu láskou a každý sa s ním podelil o svoj úrad. A potom, čo Človek spoznal podstatu Správcov a zdieľal ich prirodzenosť, zatúžil prelomiť obvod kruhov a poznať moc toho, ktorý vládne ohňu.
- Vtedy panujúci Človek, panujúci neobmedzene nad svetom smrteľných a nad nerozumnými existenciami, pretrhol obal kruhov a vyklonil sa zo súkružia, a tak ukázal dolu klesajúcej Prírode krásny boží tvar. A keď príroda uzrela toho, v ktorom sa snúbi večne priťahujúca krása a všetka činorodosť Správcov s božím tvarom, láskavo sa usmiala , lebo zbadala obraz krásnej podoby Človeka vo vode a jeho tieň na zemi. A ten, keď uvidel tvar podobný sebe v Prírode, odrazený vo vode, vzplanul k nemu láskou a zatúžil prebývať dolu. A hneď ako po tom zatúžil, tak to uskutočnil a obsadil bezrozumný tvar. A vtedy prijala Príroda svojho milenca a spojili sa, lebo po sebe horeli túžbou.
- A preto má Človek, jediný zo všetkého pozemského tvorstva, dvojakú prirodzenosť – je smrteľný vzhľadom k svojmu telu, ale nesmrteľný vzhľadom k bytostnému Človeku. Aj keď je v pravde nesmrteľný a všetko mu je dovolené, znáša smrteľný údel a je podriadený Osudu. Aj keď je svojou prirodzenosťou androgyn, pretože vzišiel z otca androgyna, a je nespavý, pretože vzišiel z nespavého, premáha ho láska a spánok.“
- A potom poviem: „Ako túžim po tvojej reči, môj Nús.“ Na to Poimandrés povedal: „Pozri čo bolo až doposiaľ zahalené tajomstvom. Keď sa Príroda spojila s Človekom, vydala div divúci. Človek mal v sebe prirodzenosť tých siedmych, tvorených z ohňa a dychu, ako som ti povedal, a Príroda v svojej nedočkavosti hneď porodila sedem ľudí podobných oným Správcom, čo do prirodzenosti obojpohlavných a vzpriamených.“ Zvolal som: „Zatúžil som nevýslovne po tvojej reči a dychtím ťa počúvať, Poimandrés. Neodbočuj.“ Poimandrés povedal: „Mlč teda. Ešte som úplne nerozvinul svoju prvú reč.“ – „Už mlčím,“ ja na to.
- „Ako som teda hovoril, zrodilo sa tých sedem a stalo sa tak nasledujúco: zem bola ženskej prirodzenosti a voda bola oplodňujúcim princípom. Pôsobením ohňa nastalo zrenie a od éteru prijala Príroda dych a porodila potom telá na obraz Človeka. A Človek, stvorený zo života a svetla, sa premenil v duši a rozum, a síce tak, že život sa premenil na dušu a svetlo na rozum. A všetky bytosti zmyslového sveta zotrvali v tomto stave až do konca cyklu a do začiatku druhov.
- Vypočuj teraz to posledné z mojej reči, čo tak túžobne očakávaš. Keď sa naplnil cyklus, popretŕhalo sa z vôle božej puto zväzujúce celý svet. Všetky zvieratá, potiaľ obojpohlavné, sa rozostúpili, a rovnako tak aj človek, a na jednej strane stálo všetko mužské a na druhej všetko ženské. Tu predniesol Boh posvätné slová: ‚Ploďte sa a množte sa, vy všetci, čo ste boli stvorení, a ten, kto je obdarený rozumom nech v sebe pozná, že je nesmrteľný a príčinou smrti že je láska a nech pozná všetky stvorenia.‘
- Po tomto výroku sa Prozreteľnosť za pomoci Osudu a onoho súkružia ujala spojenia a rodenia, a všetky stvorenia sa množili podľa svojho druhu a ten, kto poznal sám seba, prišiel k veľkému dobru, zatiaľ čo ten, kto našiel zaľúbenie v tele, vzniknuté zo zblúdilej túžby, zostáva v temnote, blúdi a ochutnáva svojimi zmyslami to, čo patrí smrti.“
- „Čím tak strašným sa prehrešili tí, ktorí žijú v nevedomosti,“ opýtal som sa, „že preto majú byť pripravení o nesmrteľnosť?“ – „Asi si dosť nepremýšľal o tom, čo si vypočul. Nepovedal som ti, že sa máš sústrediť?“ – „Sústreďujem sa a spomínam si, vďaka.“ – „Pokiaľ si sa sústredil, povedz mi, prečo zaslúžia smrť tí, ktorí prebývajú v smrti?“ – „Pretože každé jedno telo pochádza z hroznej temnoty, odkiaľ vyviera vlhká prirodzenosť a z nej sa v zmyslovom svete rodí telo a z neho napája smrť.“
- „Správne si tomu porozumel. Ale prečo ten, ktorý spoznal sám seba, putuje k sebe, ako hlása božie slovo?“ – Odpovedám: „Pretože Otec stvorenia pozostáva zo svetla a života a z neho sa potom rodí Človek.“ – „Dobre si to vystihol. Svetlom a životom je Boh a Otec, z ktorého sa zrodil Človek. Ak teda pochopíš, že si stvorený zo života a svetla, že sú to prvky, z ktorých pozostávaš, vrátiš sa späť k životu.“ Toto mi povedal Poimandrés. – „Povedz mi však ešte môj Nús, akou cestou dospejem k životu?“ opýtal som sa. „Lebo Boh hovorí: ‚Nech človek obdarený rozumom pozná sám seba.‘
- Azda nemajú všetci ľudia rozum?“ – "Daj pozor, čo hovoríš. Ja, Nús, sa zdržujem pri svätých a dobrých ľuďoch, pri čistých a milosrdných, pri zbožných ľuďoch a tým je moja prítomnosť oporou a oni hneď spoznajú všetko a získajú božiu priazeň svojou láskou a vzdávajú mu zo svojej náklonnosti vďaku v chválorečeniach a hymnách, ako je to vo vzťahu k nemu ustanovené. A skôr ako svoje telo vydajú smrti, ktorá je mu vlastná, zanevrú na svoje zmysli, lebo poznajú ich hnutia. Ja, Nús, dokonca nedopustím, aby sa telesné hnutia, ktoré na nich doliehajú, v nich rozvinuli až do svojich účinkov. Lebo ako strážca brán vyničím žiadostivosť a zamknem vchody všetkým zlým a hanebným zmyselnostiam.
- Ale ak ide o nerozumných, zlých, škaredých, závistlivých, hrabivých, vrahov a bezbožníkov, k tým sa nepribližujem a uvoľňujem miesto démonovi pomsty. Ten vrhne ohnivú kopiu a poraní zmysli takéhoto človeka a tým ho ešte viac vyzbrojí pre neprávosť, aby ho za to potom stihla tým väčšia odplata. Takýto človek potom neprestane lačnieť po neukojiteľnej žiadostivosti, zvádza svoj nekonečný boj v temnotách a trýzni sa a tým väčší oheň na seba strhuje.“
- „Dobre si ma, môj Nús, poučil o všetkom, čo som túžil poznať. Ešte povedz o ceste hore, ako k nej prichádza.“ Na to Poimandrés odpovedal: „Najskôr, keď sa telo rozkladá, vydáš toto hmotné telo premene a tvoja bývalá podoba prestane byť zjavná a démonovi odovzdáš teraz už nečistú povahu a potom sa tvoje telesné zmysly vracajú do svojich prameňov, stávajú sa ich časťami a opäť splývajú s Energiami, zatiaľ čo prchkosť a žiadostivosť sa odoberá do bezrozumnej prírody.
- Potom (človek) stúpa prudko hore, preniká súkružím a v prvom kruhu zanecháva svoju schopnosť rastu a ubúdania, v druhom osnovanie zlôb, ľstivosť, neskôr neúčinnú, tretiemu odovzdáva falošnú žiadostivosť, neskôr neúčinnú, a štvrtému okázalú panovačnosť, teraz už bez nevraživosti, a piatemu bezbožnú spupnosť a opovážlivú ľahkovážnosť, šiestemu neblahé prostriedky poskytované bohatstvom, teraz už neúčinným, siedmemu kruhu potom zákernú lož.
- A vtedy potom, čo sa vyslobodil od všetkého, čo vzišlo zo súkruží, preniká do ogdoadickej sféry prirodzenosti a má len svoju vlastnú moc a spolu s najvyššími Bytiami ospieva Otca. A všetci prítomní sa s ním radujú z jeho príchodu. A keď sa pripodobní tím, ktorí sú s ním, počúva potom ako oni ľúbeznému hlasu Mocností, sídliacich nad ogdoadickou prirodzenosťou a spievajúcich hymny Bohu. A potom v náležitom poradí predstupujú pred Otca, vydávajú sa do rúk Mocností, a keď sa sami premenili na Mocnosti, vplývajú do Boha. Lebo takýto je blažený koniec tých, ktorí dosiahli poznanie – zbožštenie. Prečo doposiaľ otáľašť Teraz, keď si odo mňa dostal celé poučenie, nebudeš sám sprevádzať tých, ktorí si to zaslúžia, aby Boh tvojim prostredníctvom spasil ľudský rod?“
- Keď riekol tieto slová, splynul mi Poimandrés s Mocnosťami. Vzdal som vďaku Otcovi všehomíra, blahorečil mu. A potom, čo ma obdaril mocou a poučením o prirodzenosti všetkého a o najvyššom videní, ma prepustil. A začal som hlásať medzi ľuďmi o kráse zbožnosti a poznania. „Národy, muži zrodení zo zeme, ktorí ste sa oddali hýreniu, spánku a neznabožstvu, vytriezvejte zo svojich pôžitkov, preberte sa zo svojej kocoviny, vy očarovaní otupujúcim spánkom.“
- A oni, keď ma počuli, sa ku mne jednomyseľne pridali. A ja im hovorím: „Prečo ste sa, muži zrodení zo zemi, vydali do rúk smrti, keď máte možnosť podieľať sa na nesmrteľnosti? Spytujte svedomie, vy, ktorí ste blúdili, opusťte záhubu a zúčastnite sa na nesmrteľnosti.“
- Niektorí z nich niečo namietali a odchádzali potom preč, pretože sa dali cestou smrti. Ale iní sa mi vrhli k nohám a žiadali ma, aby som ich poučil. A ja som ich pozdvihol a stal som sa sprievodcom ľudského rodu, šírili medzi nimi učenie, ako prijsť k spáse. A rozsial som medzi nimi slová múdrosti a oni sa nasýtili vodou ambrózie. Keď potom nastal večer a žiara slnka u skoro pohasla, vyzval som ich, aby vzdali vďaku Bohu. A keď ukončili obrad vďakyvzdania, každý sa odobral na svoje lôžko.
- Ja som potom vpísal Poimandrové dobrodenie do seba a naplnený tým, po čom som túžil, pocítil som preveľkú radosť. Lebo spánok tela sa zmenil na precitnutie duše, zastrené oči prezreli k pravému videniu a moje mlčanie obťažkalo dobrom a prenesené slová boli počiatkom dobrých vecí. A to všetko sa mi stalo, pretože som od môjho Nús, to znamená od Poimandra, dostal Slovo neobmedzenej Zvrchovanosti. Hľa, nasal som do seba boží dych pravdy. A preto z celej duše a zo všetkých síl blahorečím Bohu Otcu.
- Buď posvätený Bože, Otec všehomíra. Buď posvätený Bože, ktorého vôľa sa naplňuje skrze jeho Mocnosti. Buď posvätený Bože, ktorý chceš byť poznaný a si poznávaný svojimi. Buď posvätený ty, ktorého podoba sa zračí v celej Prírode. Buď posvätený, Prírodou neutvorený. Buď posvätený, najmocnejší zo všetkých Mocností. Buď posvätený ty, ktorý prevyšuješ každú vznešenosť. Buď posvätený ty, ktorého nemôže dosiahnuť najväčšia chvála. Prijmi najčistejšie obete v podobe slov, tebe prinášaných dušou a srdcom, ktoré sa upínajú k tebe, Nepostihnuteľný, Nevysloviteľný, ty, ktorého je možné osloviť iba mlčaním. Vypočuj moju úpenlivú modlitbu, aby som nezablúdil v poznaní o našej bytosti a posilnil ma. Osvietim z tvojej milosti tých z môjho rodu, ktorí prebývajú v nevedomosti, mojich bratov, tvojich synov. A preto verím a vydávam svedectvo. Požehnaný si, Otče. Človek, ktorý ti patrí a ktorému si dal všetku moc, chce byť s tebou pri diele posväcovania.
Text je z knižky Petra Pokorného: Píseň o perle, Vyšehrad, 1998. Sú tam aj ďalšie preložené fragmety nálezu z Nag Hammádí.
Poimandrés parí medzi hermetické spisy, medzi ktorými sa radí na prvé miesto. Námetom týchto spisov sú najrôznejšie náuky od alchýmie po teológiu. Svoj názov odvodzujú od boha Hermesa Trismegista, Trikrát veľkého, ktorého začali uctievať v Egypte počas obdobia helénskeho synkretizmu. Vznikli v oblastiach židovskej diaspory, pretože často citujú Starý zákon. Ich vznik sa kladie do druhého a tretieho storočia po Kristovi, niektoré však obsahujú učenia omnoho staršie. Niekoľko hermetických spisov je zameraných gnosticky. Z tohto hľadiska je z nich najdôležitejší Poimandrés.
Viditeľný svet je v Poimandrovi síce skoro novoplatónsky odvodený od duchovného sveta, ale prakticky je od neho oddelený množstvom elementov a sfér s ich Správcami, ktorí ich zvierajú reťazami osudovej nutnosti (§ 9—11). Po kozmogónií nasleduje zjavenie o vzniku človeka: Nebeský Človek, syn najvyššieho božstva Nús (Rozum, Myseľ), uzatvorí omylom manželstvo s hmotnou Prírodou – s výtvorom svojho nepodareného brata, ktorý nebol schopný tvoriť duchovne. Nebeský Človek vo vodách zeme uvidel svoj vlastný obraz a myslel si, že sa spojuje so seberovnou bytosťou. Tak sa stal pozemským človekom, poddaným osudu (§ 14 a 15), bol rozdelený na mužov a ženy a rozdrobený do mnohých ľudských bytostí, ktorí sa rozmnožujú podľa priania stvoriteľa viditeľného sveta (§ 18). Starozákonné citáty potvrdzujú, že postava a meno božstva Človek sú odvodené z Genézy 1, 26n., kde sa hovorí o stvorení človeka k božiemu obrazu. – Predstava, že existuje dokonalé ľudstvo, ktoré nie je rozdelené na dve pohlavia, je známa z Platóna.
Záverečné apoštolské poslanie je ovplyvnené židovskými alebo kresťanskými výzvami k prijatiu viery.
Celý Poimandrés je dobrým príkladom gnostického učenia o záchrane skrze sebapoznanie: „Kto je odbarený rozumom, nech v sebe pozná, že je nesmrteľný... ten, kto poznal sám seba, prišiel k veľkému dobru“ (§ 18 a 19, porovnaj § 21). Celý koncept gnózy je vlastne anagnoríziou (odhalením) samého seba: Ako v antickej dráme sa situácia často riešila rozpoznaním pravej totožnosti hrdinu, tak aj gnostici boli presvedčení, že človek sa stane slobodným, hneď ako spozná svoj vlastný božský pôvod – svoju podstatu.