SLOVO

Uprostred krajiny nikoho niet slova, ktoré by zastavilo to zdrvujúce búšenie srdca, čo prehlušuje neznesiteľné ticho doliehajúce odvšadiaľ. Tlkot pomaly sa prevaľujúci v hrudi, paralyzuje celé telo. Tŕpnuce nohy, hukot v ušiach a úzkos?. Niet toho slova. Iba oči pobehujúce sem a tam, hľadajúce akýkoľvek bod, na ktorom by sa mohli zastavi?. Oči skladajú obraz, no v ústach niet slova. Pretože obraz je pokoj a slovo je chaos. Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo chaos. Miliardy častíc roztočené v tragickom kolotoči, ktorý ničí sám seba. Búšenie je pozostatok chaosu, ticho je predzves?ou pokoja. Tam v tej pustatine, uprostred krajiny nikoho, som sa prebudil. Myšlienky sa snažili zaostri? na hocijakú konkrétnos?, ktorú by v hlave objavili, no nič takého tam nebolo. Iba zúrivý kolotoč slov, ktoré sa drali na povrch. Ale načo kriča?, keď tu nikoho niet. Komu? Väčšiu cenu by malo aj nezmyselné pobehovanie. Akokoľvek som sa však snažil ovláda?, nakoniec sa mu to predsa podarilo. Predralo sa a zaznelo. Slovo. Nastalo besnenie živlov. Obloha sa zakalila. Silnejúci vietor dvíhal chumáče prachu a roznášal ho po krajine. Povetrie dunelo. Spustil sa lejak. Obloha sa roztrhla. Obraz zaplakal nad slovom. Slzy večnosti zmáčali ma až na kos?. Myšlienky zastali a našli bod. Našli. Slovo; Dýcham, Plávam, Žijem.