Darovanému koňovi na zuby nehľaď.
Pozri sa mu priamo do očí

Slnko bolo práve v zenite, na mieste kam najďalej mohlo počas tohto dňa vystúpať. V bode, ktorý v príkro ohraničenom ľudskom ponímaní-lebo človek sa vedome či nevedome stále klame a ohraničuje, dobre som vedela že slnko v skutočnosti neklesá ani nestúpa-znamenal pre hviezdu medzný, najvyšší možný bod. Nebo sterilne čisté, ani mráčika.
Stúpala som hore strmým chodníčkom a stále som zrýchľovala. Sem-tam som zdvihla hlavu a bez poľavenia či zastavenia obdivovala prírodu. Odpoveďou na môj odvážny pohľad tam celkom hore bola bolesť v očiach a ťažké slzy ktoré rozpili kopec predo mnou, ako keď dieťa neodhadne množstvo vody na papieri a po priložení štetca sa pred jeho pohľadom túžený výsledok rýchlo mení na zväčšujúcu sa machuľu. Oslepujúca belosť kozmického telesa so žiarivým azúrom tvorili nádhernú jednotu.
Kráčala som na moje možnosti prirýchlo. Riavy krvi živelne rýchlo prúdili do hlavy, vystúpali až úplne hore, tesne pod temeno, kde sa s tlakovou vlnou rozlievajúcou sa po celej lebke rozprskli v sotva znesiteľnom tepe. Bola som udýchaná ako už dávno nie, v krku ma pri každom preglgnutí krásne zabolelo, v hlave mi hučalo a krv v burácajúcej hlave tlačila zaslzené oči von z jamôk.
Konečne som zastavila. Pľúca mi šlo roztrhnúť. Ani neviem prečo som tak divo utekala hore lúkou. Veď času bolo habadej. Nemala som sa kam ponáhľať ale aj tak som s úsmevom bežala ozlomkrky hore, tak rýchlo ako bolo v mojich silách, len aby som tam bola čo najskôr. Chcela som tam byť hneď, nie o chvíľu, nie o pár minút, hneď teraz.
„Toto nie je materiál, to je kliatba toto telo“ zahundrala som si popod nos a na moje veľké prekvapenie som pocítila zreteľný ťah a pnutie medzi mnou a veľkou čiernozelenou škvrnou predo mnou. Klipla som očami a machuľa sa razom premenila na strmé kopčisko. Tento zvláštne príjemný pocit napätia vystriedala živočíšna úzkosť ktorá sa s detailnou precíznosťou rozliala po celom tele a zaplnila v ňom každučké miestečko. S mne nepochopiteľným zdesením som si uvedomila nemožnosť byť tam hore na vrchole práve teraz, hneď teraz. Musela som tak primitívne, namáhavo striedať ľavú nohu pravou, šliapať a šliapať aby som sa premiestnila tam, kam som tak veľmi chcela. Nikdy by mi ani nenapadlo že prechádzka na kopec vo mne môže vyvolať takéto pocity. Mysľou som už dávno bola tam, kam som mierila. Tak som sa opäť pohla, len aby som už tam preboha bola.
Šľachy protestovali. Naozaj som to prehnala, zajtra ma budú bolieť nohy. Premohla som bolesť a pridala do kroku, nehľadiac na to, že dychčím a kyslíka sa mi do hlavy dostáva primálo. Počas chôdze sa mi zatmelo pred očami, telo mi oťaželo a žiarivé iskričky sa roztancovali v tomto bezkyslíkovom šere, no kráčala som ďalej. Jediné, na čo sa môj mozog počas tohto výpadku zmohol, bolo udržiavanie tempa chôdze. Momentálny nedostatok plynu, a hľa, čo to s človekom narobí. Spravila som ešte pár krokov, nádych, ďalší, a obraz predo mnou sa pomaly vyjasnil.
Kdesi v Európe majú oxygénové bary kde sa zákazníci chodia nadýchať kyslíka z tlakových fliaš, spočiatku veľmi obľúbená záležitosť. Chlap vchádza so širokým úsmevom, celý vytešený že si dá do nosa, zaplatí, nasadí na tvár masku a dýcha... Po chvíli vychádza so smutnými očami, už na prvý pohľad bezcieľne vyrazí z dverí do ulice, sklamaný, s vedomím, že ten božský pocit brebublinkovanej mysle a uháňajúcich myšlienok mu ostane skrytý až do najbližšej návštevy O2 baru. Musí to byť strašné mať na tak dlhý čas krv bez toho raz ochutnaného povznášajúceho prebytku kyslíka, ktorý mesto ba ani príroda nie je schopná poskytnúť. Podobná situácia nastáva aj pri hľadení cez žlté okuliare. Keď si ich dáš dole, svet je odrazu menej žiarivý, farby sú vyblednuté. No v tomto prípade stačí na moment zatvoriť oči, pogúľať nimi a všetko je po chvíľke zasa také ako predtým. Ďalšou analógiou môže byť mierna depresia a beznádej po prežitom psilocybínovom tripe.
Ach, zasa späť do tohto obyčajného, bledého, nedokysličeného sveta. Človek odrazu VIDÍ tú prázdnotu ktorá bola na nekonečnú chvíľu vyplnená tými najúžasnejšími vecami, pocitmi, vnemami...až má z toho strach. Horror vacui.
Myšlienky ma hnali ďalej, vyššie do kopca. Obzrela som sa a na chvíľu sa mi zazdalo, že ten strmý svah s dvomi vyjazdenými stopami je dokonale vodorovný. Mesto však ležalo podo mnou, celé sa chvelo spolu so svojimi svetlami, priamkami ciest na okraji a červenkastou mozaikou striech starých domov v strede. Pred sebou som už zbadala veľkú osamotenú lipu, za ňou len ružovomodré nebo. A opäť to tu bolo: vyjazdené stopy, ryhy po pneumatikách sa zbiehali napravo od majestátneho stromu, boli priame aj keď som vedela, že musia byť jemne zakrivené, veď predsa ležali na vypuklom kopci. Dojem horizontálnosti bol dokonalý. Ešte aj ten strom stál akosi divne. Pobehovala som po lúke a nijako som nevedela prísť na to, ako táto ilúzia vznikla.
Táto nezrovnalosť však nezamestnávala moju zvedavosť veľmi dlho. Počas svojho života som zažila pár nepochopiteľnejších vecí. Napríklad vtedy, je tomu už pár rokov, keď som s priateľkami kráčala po schodisku, pár stupienkov pred nimi, som pocítila čosi, čo som v doterajšom živote nepocítila-nič zlovestné, len doteraz nepoznaný, veľmi príjemný telesný pocit. Veľmi podobný tomu, čo sa nazýva la mort petit; little death. Záchvev, čo zalomcuje celým telom, kradnúci akékoľvek myšlienky obsahujúce čo i len náznak rácia. Prišiel samovoľne a bez akéhokoľvek varovania. Keď som vyšla celkom hore na koniec schodiska a otočila sa, štvorica dobre známych tvárí tam nebola, jednoducho zmizli a ja som sa ocitla o pár blokov ďalej. Neskôr som ich našťastie našla, boli dokonale vyplašené, popletené, nechápajúce, veď uznajte, len tak zmiznúť? Priamo pred zrakmi štyroch párov očí. Naozaj ma to pekne rozhádzalo, najprv som sa cítila šťastná a hrdá na seba, že práve ja som dokázala to, po čom túžia mnohí-zmiznúť a opäť sa objaviť-no neskôr prišiel ohromný primárny strach. Pochopila som že vo svojej nevedomosti som neuvedomila inú možnosť, že by som bola len zmizla...
Pri spomienke na tú udalosť som cítila mierne vzrušenie a spokojnosť, veď všetko dobre dopadlo. Vtedy som pochopila, že dualizmus tela a duše je jedna z najväčších demagógií európskeho kresťanského myslenia.
Veď kde inde môže sídliť tajomstvo ducha ak nie v hmote? Katari sa aspoň dostali na úroveň kozmologickej, a nie etickej duality. Viem že to znie drsne, ale ak pripustíme že ľudská duša je nesmrteľná, kam potom s tzv. mentálne retardovanými, senilnými, postihnutými schizofréniou, autistami? Chyba v programe? Smiešna klasifikácia. Všimla som si, koľko „zdravých“ ľudí má problém s každodennou realitou vôkol seba, mňa nevynímajúc. Od určitého bodu odmietam veriť, že môj mozog je čosi iné ako kvantový počítač; čo na tom, že netuším, aké častice sa podieľajú na jeho chode a ktoré môžu zasiahnuť do jeho operácií, ktoré sú relevantne funkčné.
Nechala som ilúzie ilúziami; nezmyselné behanie, krčenie sa bližšie k pôde, prižmurovanie očí, odhadovanie vzdialeností, ktoré, ako som sa nazdávala, mi spoľahlivo vysvetlí očný klam, ak ním táto nezrovnalosť bola, ma po chvíli unavilo a mysľou vzdialilo od môjho zamýšľaného cieľa. Opäť som vykročila a oprela sa do kopca. Vrchol bol ešte ďaleko, o ten som nedbala. To, prečo som tu prišla, sa stále viac a viac približovalo. Videla som ju pred sebou v celej jej nádhere: Obrovská, košatá, majestátna lipa. Keď som sa na ňu pozrela zdola, z úpätia kopca, zdala sa mi na strmej lúke maličká, prehliadnuť sa však nedala, bola jediným osamoteným listnatým stromom vôkol. Medzi vyjazdenými koľajami a ňou nepatrične stála kovová skriňa stojaca na hranatých nohách z prehrdzavenej ocele. Neobsahovala nič, ani káble, ktoré tam logicky mali byť, ani akési tajomstvo, ktoré som s detinskou malichernosťou očakávala. Nič, len kopa prachu a lístia v každom dolnom rohu, v horných im spoločnosť robili pavučiny so svojimi obyvateľmi a ich dávno mŕtvymi a nepotrebnými obeťami, to všetko sa trhane kývalo v náhlych poryvoch vetra, ktorému som otvorením tejto ničotnej a nepotrebnej krabice dovolila vletieť dovnútra.
Alchýmia nie je premena medi na zlato, ako sa mylne mnohí nazdávajú. Alchýmia je proces premeny ľudského ducha v časť dokonalého Vesmíru. Nie alchymista premieňa hmotu, to alchymista sám je objektom i subjektom metamorfózy. Veď kde inde môže sídliť tajomstvo hmoty ak nie v duchu?
Astronómovia pri skúmaní sveta a hmoty, z ktorej sa svet skladá, narazili na rozhranie, kde sa hmota správa inak ako by sme čakali, ako nám káže zdravý rozum. Existuje napríklad takzvaný tunelový efekt. Objavili ho pri skúmaní mechanizmu alfa rozpadu jadra a ktorý sa celkom pragmaticky využíva pri tunelových diódach. Častica má tú vlastnosť, že preklenie aj energetickú bariéru, na ktorú má menšiu než požadovanú energiu. Existujú ešte neuveriteľnejšie prejavy vlastností hmoty. Ak zmeníme stav jednej častice so špecifickým, jej párová častica zmení takisto svoj stav okamžite, bez ohľadu na to, či ich delí milimeter alebo svetelné roky.
Prečo teda fungujú homeopatiká vážení? Nič, len voda, samá voda. A predsa majú homeopatiká trošičku iné účinky ako voda. Tu nejestvuje len liek, pacient, jeho telo, myseľ a duša. Tu sú v hre ešte veci, ktoré sú pre mnohých nepoznané, možno nepoznateľné.
Čosi, čo mňa samotnú rozpustilo pred zrakmi ľudí a čo ma opäť zhmotnilo do, našťastie, pôvodnej podoby. Sama som to nepoznala, ja som len letmo nahliadla a bola nič netušiacim svedkom. No bola som si viac než istá, že to existuje.
Po opätovnom sformovaní do mojej bývalej podoby som totiž nebola takou, aká som bola pred touto premenou.
Nikdy takou ani nebudem.
Pristúpila som pomaly k obrovskému stromu; najprv som na kmeň položila dlane, postavila sa na jeho korene, ktoré šikmo stúpali tam hore a tvorili počiatok kmeňa, obchytila som strom obomi rukami, pritisla k nemu stehná, bruško, trup, nakoniec pravú tvár, zavrela oči a nadýchla sa.