Don Quijote bol blazon, snilek, egoista, rebel, stastlivec i uboziak. Zil vo svojom vlastnom svete - vo svete, kde nieco znamenal. Aj ked navonok ho ludia videli ako blaznive starca, vo svojom svete bol hrdina, ktory bojoval s drakmi, dobyval hrady a zachranoval slicne devy. Vsetky svoje hrdinstva si sice len predstavoval, ale to mu nezabranilo, aby pri nich citil nefalsovany pocit stastia, triumfu a dolezitosti.

Zaujimave je, ako ludia vnimaju postavu Dona Quijota - totiz ako blazna, ktory premarnil svoj zivot, ktory povysil svoje vymyslene stastnie nad vztahy so svojimi blizkymi, ktory utiekol pred skutocnym zivotom. Mozno mu sice zavidiet tie chvile stastia vo svojom vymyslenom svete, ale na druhu stranu sa neda nelutovat jeho ubohy koniec. Aj slovny zvrat 'boj so vzdusnymi zamkami' je mysleny skor ako 'strata casu' nez ako 'alternativa, ako investovat svoj cas a mat z toho radost'.

Zarazajuce vsak je to, ze aj my zijeme ako on. Sadneme si za pocitac, spustime svoju oblubenu hru a okolity svet prestane existovat. Budujeme svoju virtualnu karieru, vylepsujeme svoje virtualne vlastnosti, virtualne naplname svoje bezbrehe ambicie. Prezivame svoje vymyslene chvilky stastia a triumfu, vychutnavame si svoju dolezitost a neporazitelnost a opajame sa svojimi nadludskymi virtualnymi uspechmi.

Moja otazka znie:

Preco to dnes nikomu nepripada ako cire blaznovstvo?