Vynorilo sa to z hlbin, nevieme preco, nevieme kedy, nevieme naco ... Jedno bolo ale jasne, povod nenajdeme na tomto svete, v temnych studniach vzdialene od chapania nasej reality dalej ako si dokazeme predstavit v najhlbsej predstave. Ale temnota to bola, temna ako oci najtemnejsich oci, ktore nas sleduju denno denne a nemozeme sa vyhnut im pohladu.

Ale zostava este vela otaziek, na ktore nebudeme vediet odpovedat ... "Preco by nie ?".

Myslel si ze to bude rovnaky den ako kazdy iny ktory doteraz prezil, mozno aj neprezil, len by o tom nevedel. "Nie, dnes to tak nebude". Spod dveri tahal neprijemny studeny vzduch. Pocul to svojej hlave, len ten pocit, ze toto nemohlo vzniknut same od seba, nahoda v tomto dokonalom svete existovat nemoze, musi to mat vyznam. Vstal do dalsieho pochmurneho zimneho rana, a snazil sa vpustit do miestnosti aspon trochu svetla. V izbe zostala tma ... "ak je tma vonku, nemoze byt svetlo vnutri ?" V hlave sa mu vynorila spomienka na nieco, co nikdy nezazil, nezazil v zivote, ale ako vieme to co zazijeme v nasom ponimani reality, nemusi byt vsetko. Mohol to byt sen."Nie, to sa mi nikdy nemoze stat". Keby to bola pravda, nebol by tam kde je. "Nebud naivny". Spod dveri zase vnikol ku jeho noham studeny vzduch.
"Myslis ze tvoja realita je jedina ? Kazdy mame svoju, uz ma unavujes ..." Slova prenikaly hlboko a pychlavo, az to bolo neprijeme, ale bolo citit ich uprimnost. V mysli sa zablesol odraz svetla, silny a jasny, rychli a uderny. Tma v miestnosti pomaly hustla, aj napriek jeho snahe o opak. Vedel ze je to psychicke, ze si to len vnucuje. "Cely zivot si bol horsi ako ten vietor, stale si sa len roprestieral po okoli, bol si vsade a zaroven nikde, ... nebudes nikomu chybat". Vonku sa zablisklo, aspon trocha svetla do jeho temneho zivota. Svetlo ale pominulo rychlejsie ako by stihol zistit co sa vlastne deje. "Nic sa neboj, teraz je to len medzi nami". Marne sa snazil spomenut na detaly zo sna. Pripominaly mu ten blesk, zablisly v mysli, na jeden okamzik boli uplne jasne, a v tom zrazu vyhasli a zmizly v desivej tme. "Nehladaj uz viac, ... " Pokusal sa pred hlasom uniknut, vstupil pred dvere a davkou neistoty sa chytil kluky. "Myslim ze toto nieje rozumne, ... rozmysli si to". Kluka zavrzgala, a pred jeho ocami sa zjavil ocean. Nie obycajny ocean aky si dokazeme vybavit v temnych predstavach, cize ciernny, hlucny a smrtelny. Bol pokojny, rovny ako zrkadlo, na hladine bolo vydiet jasny odraz mesiaca. Zrazu sa zdalo vsetko jasne, ... "Je to klam, zavri tie dvere, nevies co ... ". Zavrel oci a do tvare sa mu vryl vyraz vydeseneho cloveka, topiaceho sa v rozburenej vode. Pomohlo to, hlasy pominuli, a mysel sa ocitla v oceane prazdnoty.

Zablesk rychlo pominul. Tma sadla na okolie, a vsetko sa stratilo v temnom dusne. Keby sa v tomto okamziku zastavilo ludske vnimanie, zrejme by nevydrzalo natlak ktory ho ohlusoval zo vsetkych stran. Zakrvavena dyka padla na zem, a ruka ktora pred malou chvilkou zvijala neisto rukovet, nejavila znamky zivota, ale co bolo zvlastnejsie, ani znamky smrti. Konecne sa oslobodil ...