TELESNÁ CESTA K ROZKOŠI JE VEĽMI PRÍJEMNÁ, ALE ANI PSYCHOROZKOŠ NIE JE NA ZAHODENIE


Keď som sa prebudil, bol už večer. Neskorý večer. Slnka už nebolo, len odraz jeho lúčov sa pohrával s oblakmi nad obzorom a sfarboval ich do krvava. Nad východným obzorom tancoval mesiac tesne pred splnom. Vyšiel som na balkón trochu sa prevetra?. Susedovie psisko naháňalo po dvore sliepky a celá táto scenéria vytvárala náramný hluk smrteľného strachu sliepok a hravej radosti psa. Po chvíli vyšla na balkón aj ona. Zabalená do deky. Nie že by bola zima, ale bola nahá. Oprela sa o zábradlie a ticho potiahla z cigarety. Potiahla ešte raz a podala mi ju. Po tom, čo som po tretí krát naplnil svoje pľúca omamným dymom a slastne ho vypúš?al do povetria rozhostilo sa vôkol úžasné ticho. Susedovie psisko už nebehalo po dvore iba ticho a ví?azoslávne stálo nad mŕtvolami troch sliepok a radostne vrtelo chvostom. Na západe začalo svita? a mesiac zozelenel. Štebot vtákov úplne stíchol. Nebolo poču? ani žblnkot blízkeho potôčika. Nič sa nehýbalo. Svet akoby zastal. Priestorom rojili sa tisíce myšlienok a boles? odletela v diaľ. Zamyslený stál som na priepas?ou, od ktorej ma delilo iba chabé zábradlie balkóna. Stačilo ho preliez?, vykroči? a letie?. Letie? do prázdna. Do priepasti. Sám. Navždy. Už ani chvíľa súženia, strachu či neistoty. Iba voľný pád. Špirály kolotočov, čo vozili deti na neďalekej lúčke zvonili a odbíjali záverečnú. Prišla záverečná; zatvára sa krám. Zbohom dámy a páni opä? nabudúce. Vzal som ju za ruku. Prekročili sme zábradlie a vzniesli sa v ústrety výšinám. Ona zabalená v tej deke a ja spolu s ňou. Leteli sme špirálami kolotočov spolu zakrútení do tej deky. Bolo nám teplo. Dívali sme sa z oblohy na celý ten šíry svet a hľadali tiché miestečko, kde by sme mohli pristá?. Lúka priam kypela sviežou zeleňou a vyžarovala toľko energie až nás oboch pohltil nekonečný pocit vzrušenia. Kotúľali sme sa tou prekrásnou zelenou trávou, nad ktorou sa vznášala čerstvá rosa a bolo nám teplo. Steblá sa ohýbali pod našimi telami skrútenými do klbka. Tisíce pórov sa otváralo a zavieralo a nasávalo voňavý vzduch a premieňali ho na celú tú fantastickú sviežos?, ktorá nás obklopovala ... Deka spadla na zem. Ona stále opretá o zábradlie sa ani nepohla. A potom. Potom som ju pomiloval tak ako ešte nikdy predtým a žiadnu inú. Priamo tam, na balkóne. Pred krvilačným psiskom, pod zeleným mesiacom, štebotajúcimi vtákmi, zurčiacim potôčikom, zvončekmi kolotočov. Milovanie nad priepas?ou, v ktorej ležali naše telá zvíjajúc sa v kŕčoch a naše duše sa bezuzdne milovali a vznášali sa v nekonečnom opojení. Takmer sme stratili vedomie. Snáď sa tak i na chvíľu stalo.
Keď som sa prebudil bol už večer. Neskorý večer. Slnka už nebolo, len odraz jeho lúčov pohrával sa s oblakmi nad obzorom a sfarboval ich do krvava. Nad východným horizontom trónil mesiac v splne. Ležala vedľa mňa nahá a rozpálená dlhým spánkom. Tak som ju objal a zavrel oči. Stačí spánok, stačí sen. Stačí?



26. júna 2001