premyslam preco sa raz aspon raz nemozu diat veci tak ako by som chcela ja.
veci sa deju,ale inym smerom,neak nemozem chytit spravny vietor.mozno ma to niekde caka,to neviem.
snazim byt vzdy vesela a usmievava a nedat najavo,ze mi je z toho smutno.
ale niekde v hlbke duse mi urcite z toho smutno je...
nemala by som si veci tak pripustat,ale co narobim,som prilis empaticka na to,aby mi boli vsetci ukradnuti.
potom som zatazena tisickami emocii,ktore ako male zrkadielka odrazaju svetielka,a niektore svetielka ked pretnu tak napriamo oko,to je docela neprijemne.
nieco som chcela,ale predstavovala som si,ze sa to zacne vyvijat inak,ale je cas aby som pochopila,ze nie,ze vlastne vsetko je tak ako ma byt a vobec by som z toho nemala byt smutna,skor by som mala byt rada,ze...ze...
neviem sa rozhodnut,lomcuju mnou zvlastne emocie,raz silnejsie,inokedy len ako vanok jemne odtienky...
neviem sa rozhodnut,ci mi ma na tom zalezat.ale neviem,ci dokazem zabudnut.
ale asi ano.
aj horsie kopance som prezila.
len moja dusa obcas ziva prazdnotou ale takisto tuzbou o ktoru sa nemam s kym podelit.