Ležím a v duchu kričím
na tento zasraný svet.
Kam sa podela nádej,
prečo nám zoschla s?a kvet.

A padá dáš?, omýva mi pery
slzy tie mrznú na duši.
Viem matky varujú dcéry
pred dlaňou, čo ich osuší.

Nepočúvam a ďalej verím
na nové sklamanie,
na tvár v dave,
čo mi dá znamenie.

Na dobrú dušu pre lásku
na oheň v kozube a na krásku,
na živé kvety v náručí,
na ženu, čo ma strachu odučí.