 |
|
| node: | medziludske vztahy na pokraji priepasti |
| template: | 4 |
| parent: | blogs |
| owner: | ~mardou~ |
| viewed by: | |
| created: | 06.02.2005 - 14:04:45 |
|
cwbe coordinatez: 101 63535 21 1399167 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::
total children::5
12 ❤️
starka s dedkom mali 70-ku. oslavovali sme u nas doma. otcova sestra s manzelom a detmi. ja a rodicia.
naposledy sme sa takto stretli pred desiatimi rokmi, ked mali stari rodicia 60-ku. bola to vtedy pekna oslava. objednali sme si separe v jednom podniku a zislo sa tam cele siroke pribuzenstvo.
teraz to vsak bolo uplne ine.
mala som z toho vsetkeho taky zvlastny pocit, ktory mnou prenikal az do spiku kosti a ktoreho som sa nevedela zbavit pocas celeho vecera.
sedeli sme pri stole, dedko bol v kresle blizko stola. nevedela som sa zmierit s tym, ze uz nikdy sam nevstane a nesadne si medzi nas. iba tupo pozeral niekam do prazdna a zdalo sa, ze vnimal, co sa okolo neho deje. ma parkinsona, ako som tu uz raz niekde spominala.
vsetci sme zablahozelali a starka dala dedkovi do ruky poldecak, v nom unicum, a on ho drzal cely cas v ruke a ...
no a my, co sme sedeli pri stole, sme samozrejme nemali o com hovorit. akurat ked sa zapla telka, prerusilo sa ticho, od ktoreho vzduch v miestnosti hustol a staval sa neznesitelnym. ja som sa snazila diplomaticky ignorovat tuto situaciu a hrala som sa s bratrancovym mobilom.
potom prisiel cas odchodu. vsetci odisli do predsiene a zabudli, ze dedko este stale sedi v izbe v kresle, lebo nevie sam vstat. tlacia sa mi slzy do oci, ked to pisem, tak to radsej skratim. starka sa ho snazila zdvihnut, ale nevladala. tak prisiel moj otec, aby jej pomohol. a ostatni stali v predsieni, ktoru naplnalo to iste ticho, ake bolo vtedy v izbe.
odisli. zavreli sa dvere a vsetky zvuky zanikli v tme. pomohla som matke urobit poriadok, pozreli sme si fotky a skonstatovala som, ze to bol celkom prijemny vecer. nechcela som o tom viest dialog s matkou, lebo som citila, ze si mysli to iste, co ja.
nachadzam podobnost medzi mojou rodinou a marquezovym romanom - sto rokov samoty. aj my pomaly spejeme k zaniku. cela nasa rodina. kazdy sa niekam ruti a je zaneprazdneny sam sebou a svojimi cielmi. a dom, v ktorom sme vsetci vyrastali, pomaly chatra. vsetky spomienky padaju do ciernej diery a uz niekto sa nepozastavi nad tym, co sa vlastne stalo so vztahmi medzi nami.
davno sme uz zabudli na to, co nas kedysi spajalo.
uz velmi davno
naposledy sme sa takto stretli pred desiatimi rokmi, ked mali stari rodicia 60-ku. bola to vtedy pekna oslava. objednali sme si separe v jednom podniku a zislo sa tam cele siroke pribuzenstvo.
teraz to vsak bolo uplne ine.
mala som z toho vsetkeho taky zvlastny pocit, ktory mnou prenikal az do spiku kosti a ktoreho som sa nevedela zbavit pocas celeho vecera.
sedeli sme pri stole, dedko bol v kresle blizko stola. nevedela som sa zmierit s tym, ze uz nikdy sam nevstane a nesadne si medzi nas. iba tupo pozeral niekam do prazdna a zdalo sa, ze vnimal, co sa okolo neho deje. ma parkinsona, ako som tu uz raz niekde spominala.
vsetci sme zablahozelali a starka dala dedkovi do ruky poldecak, v nom unicum, a on ho drzal cely cas v ruke a ...
no a my, co sme sedeli pri stole, sme samozrejme nemali o com hovorit. akurat ked sa zapla telka, prerusilo sa ticho, od ktoreho vzduch v miestnosti hustol a staval sa neznesitelnym. ja som sa snazila diplomaticky ignorovat tuto situaciu a hrala som sa s bratrancovym mobilom.
potom prisiel cas odchodu. vsetci odisli do predsiene a zabudli, ze dedko este stale sedi v izbe v kresle, lebo nevie sam vstat. tlacia sa mi slzy do oci, ked to pisem, tak to radsej skratim. starka sa ho snazila zdvihnut, ale nevladala. tak prisiel moj otec, aby jej pomohol. a ostatni stali v predsieni, ktoru naplnalo to iste ticho, ake bolo vtedy v izbe.
odisli. zavreli sa dvere a vsetky zvuky zanikli v tme. pomohla som matke urobit poriadok, pozreli sme si fotky a skonstatovala som, ze to bol celkom prijemny vecer. nechcela som o tom viest dialog s matkou, lebo som citila, ze si mysli to iste, co ja.
nachadzam podobnost medzi mojou rodinou a marquezovym romanom - sto rokov samoty. aj my pomaly spejeme k zaniku. cela nasa rodina. kazdy sa niekam ruti a je zaneprazdneny sam sebou a svojimi cielmi. a dom, v ktorom sme vsetci vyrastali, pomaly chatra. vsetky spomienky padaju do ciernej diery a uz niekto sa nepozastavi nad tym, co sa vlastne stalo so vztahmi medzi nami.
davno sme uz zabudli na to, co nas kedysi spajalo.
uz velmi davno