z blogu Pe?a Rolného
23 sekúnd

Počítali ste už niekedy, ako dlho trvá cesta vý?ahom na siedme poschodie? Moja presne 23 sekúnd. Krátky časový úsek, ktorý by bol bežne nepostrehnuteľný - keby súčasne so mnou do vý?ahu nenastúpil sused. Ktorýkoľvek.
V takom prípade sa 23-sekundová cesta stáva pekelnou večnos?ou. Za rok sa mi so štatistickou pravidelnos?ou prihodí pä? až šes? takýchto "vzájomne obohacujúcich stretnutí".
Neviem, či trpím zvláštnou formou sociálnej fóbie, ale hrozím sa každej takejto situácie.
Akou formou komunikácie sa dá zaplni? 23 sekúnd?
Odpoveď poznám dávno - žiadnou.
23 sekúnd objektívne umožňuje výmenu troch - troch viet, ktorých informačná hodnota je rovná alebo blízka nule.
Vypracoval som preto niekoľko stratégií mentálneho úniku od povinnosti konverzova? o ničom. Tu sú 3 doteraz overené techniky:
1. Hľadanie kľúčov.
Skladá sa z prehľadávania tašky (10 - 15 sekúnd) a následného vyberania správneho kľúča, ktorým spoľahlivo zabijete ďalších 10 sekúnd (vďaka nikdy nepoužitým kľúčom od kočikárne, pivnice, zadnej brány, babičkinej brány a dvom malým kľúčikom od šporkasy a schránky).
Tento spôsob je plne legitímny a môžete sa naň plne koncentrova? - sused to väčšinou chápe a robí to isté.
2. Písanie SMS správy.
Ide o menej akceptovateľný spôsob. Musíte sa pri ňom tvári? dôležito, aby sused pochopil, že tou SMS správou zachraňujete život, veľryby alebo Gaiu, a uvedomil si obyčajnos? a úbohú všednos? akejkoľvek spoločnej konverzácie, ktorá by mohla nasta?.
Táto technika vyžaduje trochu praxe a cviku.
3. Tvrdošijné pozeranie sa na stenu vý?ahu a mierne dohora.
V deviatich z desiatich prípadov sa sused bude pozera? na "svoju" stenu a mierne dole.
Táto technika vyžaduje značnú dávku vnútornej sily a sebaovládania. Odmenou je slastný pocit pri zastavení vý?ahu a hlbokom výdychu, ktorý bude sprevádza? váš pozdrav rovnako š?astnému susedovi.
Najdlhšou večnos?ou, strávenou vo vzájomne neželanej pseudoblízkosti, je však cesta prostriedkom MHD spolu so spolužiakom zo základnej či strednej školy.
Neuveriteľná plytkos? komunikácie vedenej na úrovni "A čo inak?" či "Kam sa chodíš bavi??" a "Kde teraz robíš?", ktorá vyús?uje do nečakaného "A čo inak?!?!?", je pre mňa nesmiernym utrpením.
Naš?astie, tento je jav stále zriedkavejší. Máloktorý z dávnych známych identifikuje v mojom okuliarnatom a pribratom ksichte bývalého vlasatého pubescentného deathmetalistu.
Vďakabohu. Nestojím o identifikáciu. Preto, prosím, milí bývalí spolužiaci, ak ma náhodou zbadáte a máte pocit, že vás nespoznávam, nedajte sa oklama?. Ja vás SPOZNÁVAM.
Ale rovnako ako seba, aj vás chcem ušetri? zbytočnej polhodiny naplnenej bulšitom. Tak sa otočte na druhú stranu a pokojne sa tvárte, že ma nepoznáte. Alebo sa len pozdravme.
Preto, že sme sa kedysi stretávali na vyučovaní, sa predsa nemusíme rozpráva?. Keby bolo o čom, určite by sme sa nestretávali iba náhodou.