mam zmatok v hlave, neporiadok, ziaden konstruktivny chaos.

prave som si pisala s jednym clovekom cez icq...
vlastne s dvoma.
oboch lubim, velmi velmi - len kazdeho inak. (toto je nejake zhrnutie toho, co som pisala, co pisali oni a co mam v hlave...)
ale urobila som hlupost, ktora sa neda vratit.

a potom sa to zacalo rucat, ako domcek z karat. skola, matka...ale hlavne oni. kamarati, priatelia a cele moje citove ja.

asi som to prehnala. s tym ako som sa vsetkym zaoberala a tak...
a pritom to stale robim.

zobudzam sa kazde rano do toho isteho dna, riesim tie iste veci, stale odznova, dokolecka... a bolia, zranuju - lebo im to dovolim. ani sa to nesnazim zastavit.
ludia okolo - viem ze je ich par, naozaj len par - ktorym verim.
pomahaju, su tu, potrebujem ich...ale nieco v mojej hlave sa pokazilo a teraz to boli ked myslim a robim veci, co sa ich tykaju.
je to zvlastne, v podstate je vsetko ok, problem mam len vo svojej hlave. a po nociach placem. a vela, vela vecerov mam za sebou, kedy som si hovorila,ze slzy liecia.

zranujem stale dalsich ludi - najviac tych, ktorych lubim.
je zle lubit viac ludi? takym istym druhom lasky?
hovoria ze ano.
a ja im verim.

ludia, vy viete ktori to ste... - nie je chyba vo vas, to ja mam v hlave divne myslienky... dufam, ze to viete.
mam vas rada, prepacte mi to. mna.

chcem veci, ktore si musim zakazat, lebo nie su spravne. proste to tak je. chcem byt s ludmi, s ktorymi nemozem byt tak,ako by som chcela. dohoda...
mozno niekedy chcu aj oni. neviem - uz neverim svojim myslienkam.

(a mozno je to tym, ze to co citim, je taky hlupy, egoisticky druh lasky, kedy chcem citit pritomnost...to ze je tu...:((( len hluposti pisem...)

a potom niekedy - ked som s nimi, akokolvek - len znovu zranujem a ublizujem. sebe aj im. a neviem,ci sa to vlastne snazim zastavit...


stacilo by jedno jednine rozhodnutie, ze to necham tak a bolo by vsetko ok...
ale som prilis zbabela,alebo slaba - a ked sa konecne odhodlam, pri prvej prekazke sa zase schulim v rohu necham tie veci, aby boli silnejsie...

objatie... chyba mi. take spontanne, uprimne... ktore by som si nemusela vypytat...

pripadam si strasne hlupa. ze toto vobec pisem. ze to odoslem.
a zranim dalsich ludi.




docitali ste sa az sem a ja teraz radsej nechcem vediet, co si o mne myslite...

jedno velke prepac...! - pre koho predsa nemusim pisat. on vie... nejde o slovo - ide o pocit.
a nie je sam...
(bolo by vacsie, ale ani to neviem, ako sa to robi...neviem nic v poslednej dobe...)



nechapem sa...
---
ale ja to zvladnem,vsak? musim. tak sa nebojte.


cierna je biela a biela je cierna. a cez tu sedu nic nevidim...