Fis a Kló :: Remember, remember, the velvet November

Ďaleko na severe, v miestach kde obloha praská pod mrazivým dychom vzduchu, kde v povetrí cíti? drobné kryštáliky vodných pár trblietajúcich sa v odlesku slnka ako oči malého die?a?a, jagajú sa a priliepajú na mihalnice. Vzduch sa skoro nehýbe, ale cíti? jeho čistotu a silu v každom nádychu, ktorá líže ostré hrany kameňov, krehké konáre odpočívajúcich stromov a dáva pocíti? svoju prítomnos? v harmónii priestoru. Poču? praska? obrovské ľadové plochy v celej ich dĺžke vždy, keď sa zem nadýchne, pri každom jej povzdychu nad svojimi de?mi, ktoré sajú jej životodárnu š?avu. Chráni ich, opiera o ne neustále svoj zrak, zahŕňa tisíckami bozkov. V každom z týchto bozkov cíti? jej vášeň, drsnú krásu, nebezpečie i bezpečie zároveň, večný plameň útrob, jadro materinskej podstaty, o ktorú sa delí s každým bez výhrad. Ona dáva poriadok každému okamihu, každému zlomku udalostí, nedáva na výber, každá náhoda má svoj zmysel. V jej dlaniach vzniká život a jej dlaň je tou, ktorá zatláča viečka keď prichádza koniec. Keď smr? búši v spánkoch a chladí pery. V zemi, v jej lone duní večnos? a čas mizne pod gigantnos?ou dôb, ktoré plynú v prúdoch budúcnosti a minulosti. A tu, pod jej ochranou, milujú sa živly v divokom ošiali. Priestor sa kŕčovito chveje, kým dva živly tancujú tanec necudnosti. Bujnejú v burácajúcu smrš? vášne, nárazov, objatí, blúznia v húfoch dotykov aby náhle klesli pod ?ažobou živelnej únavy. A v tej chvíli sa rozhostí ticho. Ticho tak intenzívne a husté, akoby tu bolo od počiatku časov, akoby živly stáli v tomto stave hibernácie veky vekov. Takto pevnina a oceán, dva mocné živly, ležia nehybne a spomínajú na milovanie v búrke. Vnorené jeden do druhého, zakliesnené v sebe ako unavené pery milencov, nechávajú sa posieva? kryštálikmi ľadového vzduchu nad nimi, v nich.

A tento ľadový čierny oceán plný ostrých bielych krýh ukrýva tajomstvo v hlbinách tmavých vôd. Dno pod ich váhou, v úplnej tme a zabudnutí, posiate miliónmi právd o vzniku počúva tlkot zemského jadra. A v diaľkach nad ním, kdesi v neurčitosti medzi dnom a hladinou, tam kde slnečné lúče nemajú právo vstúpi?, tam, v dotyku dokonalosti tmy, už tisícky rokov, odoláva húf priehľadných medúz chladným hlbinám. Kolónia nemej krásy. Kráľovská ladnos? v každom jedincovi, priehľadné klzké telá nadnášané silou vôd otvárajú ríšu zázrakov vzájomnej prítomnosti a súladu. Sple? neviditeľných vlákien pretkáva tekutý priestor. Telá medúz sa zmrš?ujú a vystierajú, pulzujú v čudesnom svete bez zvukov a vôní, bez svetla a farieb. Tu význam zmyslov mizne ako úsmev v čase nárekov. A oni to vedia. Žijú život bez zmyslov, bez zraku, sluchu, bez možnosti ucíti? vôňu. Pocit prítomnosti nie je odrazom takého poznania. Každá z týchto bytostí stáva sa súčas?ou čohosi vyššieho, čo prináša poznanie a istotu o prítomnosti ostatných. Spoločná podstata, inštinktívna previazanos? so všetkým živým ich vedie v jednom bytí živenom matkou – zemou. Tu sa miesia slepé tvory, bledé vo svojej krehkosti a predsa nesúce v sebe dar poznania čohosi prazákladného, čo ich spája s koreňmi zeme. Reč, ktorej význam uši nezachytia. Vznášajú sa, nesúc v zakončeniach vlákien kvapôčky smrti. Jediný dotyk bytosti iného druhu, inej rodiny stáva sa pohladením jedovatou dlaňou. Tu život životu dáva dar tak skutočný a bezvýhradný, akým môže by? len smr?. Tak chránia tajomstvo a prinášajú nedotknuteľnos? svojmu zjavu.
A tam, kde oceán končí, kde hranice vodných svetov nahrýzajú breh, tam otvára svoju náruč pevnina. Tvrdá ako kos?, drsná, posiata vtáčím trusom. Vzduch stojí bez pohnutia. Suché hladké skaly tisnú svoj odtlačok do kôry zeme. Vo svojej zdanlivej dokonalosti, znetvorené fľakmi lišajníkov, hladia korene skrehnutých hnedočierných stromov. Nie je ich veľa. Zem je rovná ako veko truhly a chladí. Na jej povrchu sa vytvárajú obrazce v zľadovatenom snehu, mrazivá krajka odráža slnečný svit vo svojich ostrých hranách.
Stoja oproti sebe. Para, ktorú vydychujú, sa im miesi medzi tvárami. Ohrievajú drobný útržok vzduchu, ktorý tisnú medzi sebou a nasycujú ho vodou vlastných tiel. Bez hanby jej pozerá do sivých očí. Neuhýba, jej oči akoby ?ažko privykali neznámemu zhluku farieb a tvarov, zrenice divoko rozšírené, hľadiace na svet ďaleko za hmotou a jej výstrednos?ou. Oči odrážajúce žiaru nevinnosti a živelnej prirodzenosti. Nedotýkajú sa, len bez pohybu pozorujú jeden druhého. Patria sem. Líca červené od mrazu, Zem ich cíti v sebe a oni ju. Zrastení spoločne do mohutnej spleti ciev spolu so stromami, tieňmi vtákov, v kŕdli medúz ako vyvíjajúce sa die?a vo svojej matke. Ani jeden z nich si nepamätá ako dlho tu už stoja. Čas stratili na pol ceste sem. Zapadol do praskliny v ľade, keď ucítili vôňu oceánu a tam teraz zakliesnený tiká vo svojej náhlivosti. A v horúcej snahe roztápa okolitý ľad a ten zmáča sekundy s minútami, miesi ich s mesiacmi a necháva steka? k samému dnu, zatiaľ čo oni dvaja tu stoja. Tu nemožno rozpozna?, kde začínajú jej dlhé ako uhoľ čierne pramene a kde už začína sple? jeho pevných havraních vlasov. Miesia sa v šialenom chumáči sveta dvoch tiel, dvoch duší, ktoré sa celia ako hojaca sa rana.

A zrazu sa čosi zmenilo. Obaja to pocítili. Zdvihla bradu, odhalila hladké biele hrdlo a otočila pohľad nahor. A chvíľu, ktorú už časom nie je možné mera?, túto chvíľu čakali, čo sa udeje. Akoby to bola tušila. Vzduchom letí hustý kŕdeľ čiernobielych vtákov presne takých ako ich výkaly, farby ostro kontrastujú, cíti? z nich pach živej hmoty akú majú vtáky len tu. Zastreli takmer celú oblohu, valia sa na nich v tesnej blízkosti nad zemou. Kló privrela oči a pomaly klesla na kolená. Tvrdá zem pocítila pohyb svojho die?a?a. A on? Kľakol oproti nej, sklonil hlavu tak pokojne ako sa v tej len chvíli dalo. Ona neprestala upiera? zrak na vtáčiu komunitu trhajúcu vzduch nad ich čiernymi strapatými hlavami. Cíti? zápach vlhkého peria. Dve malé postavy kľačia na pobreží uprostred neznámej doby, vedomé si svojej prítomnosti a bezmocnosti ak by teraz čo len na chvíľu opustili jeden druhého. A v tom jedno krídlo spadlo na zem. Jej priehľadná pokožka, chladná na povrchu, nasáva mrazivý iskrivý vzduch, zatiaľ čo žilami prúdi krv horúca ako sopečná láva a zalieva telo s bezmedznou oddanos?ou.. Ružovkasté žilky pulzujú tesne pod pokožkou, ktorá akoby tam skoro ani nebola. Natiahla útlu ruku za krídlom. Zľahka sa ho dotkla, ešte je teplé akoby žilo. Sklopila hlavu a vdýchla vôňu jeho vlasov. A on presne vie, čo sa rozhodla urobi?, čo pre ňu to krídlo znamená, prečo za ním na?ahuje dlaň a borí prsty do vlhkého strieborného peria.

Zažali sviečku. Oranžovo červené hrejivé svetlo ožiarilo dve postavy. Fis sedí na hustej kožušine a sleduje ju, zatiaľ čo ona vešia krídlo nad piecku. Priniesli ho so sebou. Na piecke sa varí čaj z koreňov, ktoré po ceste vytrhala v tenkých trsoch. Horký tmavý čaj a pečená ryba. To bude dnes ich večera. Ich kamenný dom stojí pri horúcom prameni, ktorý tu vyvieral už dlho pred tým ako tu stál dom, bol tu v dobách keď zem ešte nemala žiadne rany, keď oceán nebojoval so špinou a nemusel sa prizera? ako tvory v jeho náručí strácajú bezpečie a umierajú bez odpovedí, s otázkami vo vystrašených očiach. Ten prameň pamätá čistotu počiatku a dnes dáva teplo im dvom. Vyhĺbili si jamu do ktorej priteká a teraz sa v ňom môžu kúpa?, zohria? vo chvíľach keď im telá krehnú z dotykov všadeprítomného chladu. V miestnosti je už teplo, voňavé korene v čaji rozvievajú vzduchom chumáčiky horkastého nádychu zeme.
Už dávno zabudli, že slovám sa prikladá význam. Niekedy ich nepoužívajú celé dni. Nie je to schválne, nemali potrebu sa vzoprie?, ani tým že by už nemali o čom rozpráva?. Len akosi stratili nutkanie siaha? po slovách, spája? do viet a uzli? tak tok ich myšlienok. Väčšinou sa potom zamotajú a prevrátia význam do nezmyselných a zložitých podôb. Našli si svoju cestu, kde myšlienky mimovoľne prúdia v ich intímnom svete bez uhýbania, úskokov alebo narážok. A keď Kló vyjde von, ďaleko za teplý prameň a poču? jej extatický krik, divoký spev naplnený kŕčovitým smädom po živote v jednom jedinom výdychu, vtedy slová blednú v priepasti svojej nedokonalosti. Tá sila, ktorú v sebe nosia, ktorou dýchajú, ktorou sa milujú, tá sila nepotrebuje slová. Ožaruje ich a v prostom pochopení zmyslu, necháva ich tvárou tvár vlastnej prítomnosti.
Po večeri sa Kló ide prejs? k prameňu. Od pobrežia poču? škrekot vtákov, praskanie ľadových krýh a tlkot ticha v nekonečnom priestore nad jej hlavou. More je pokojné. Toto je miesto vtákov. Prilietajú do tohto kraja v hustých kŕdľoch zo všetkých kútov zeme, aby tu priviedli na svet a vychovali svoje mladé. Ani tieto mrazivé podmienky ich neodradia. Prilietajú od oceánu, preletia pozdĺž pobrežia a usadajú na útese v diaľke. Tu hniezdia. Rituály komunity, pohyb párov zlievajúcich sa v pulzujúcu živelnos?, sladkastý pach, ich divoký škrekot, iskry prskajú do ľadových vĺn. Prichádzajú sem, lebo toto je miesto, odkiaľ vyviera z hlbín zeme pravda, jednoduchos?, presakujúca z pórov skál, sila v ktorej sa rodí život. Pod drtivým tlakom chvejú sa tisíce okrídlených tiel a telíčiek, dotvárajú kraj, prijímajúc posolstvo o zázraku zrodenia, ktoré ďalej rozmetú na krídlach do miest, odkiaľ prichádzajú. To všetko Kló v sebe cíti, akoby bola jednou z nich a keď večer stojí pri prameni a počuje zvuky prichádzajúce od útesu, napĺňa sa tým jej deň. Do postele prináša so sebou sviežos? večera, Fis ju pohladí po vlasoch a ona sa usmeje : „Už nemáme cukor“. Fis vedel, že prišiel opä? čas ís? do mesta. Nebude Kló budi?, vstane skoro ešte pred svitaním.
Raz mesačne chodí Fis na juh do mesta. Niekedy zoberie so sebou aj Kló, nerád ju opúš?a. Ale stáva sa to len zriedkavo, pretože Kló chodí do mesta veľmi nerada. Vzdali sa života v meste už dávno a ona spomienky pochovala spolu so všetkými vecami, ktoré tam po nej ostali. Tak to považovala za správne. A tak často ostávala doma, kým bol Fis v meste. Predal ryby a kožušiny a nakúpil za to múku, cukor, zápalky, sviečky, .......Vždy jej priniesol navyše drobnos?. Mala to rada, vždy sa z toho tešila s takou úprimnos?ou, objímala v dlaniach, dvíhala nad hlavu a so smiechom dievčatka behala okolo neho. Obaja vedeli, že tá rados? je nie len potešením z drobného daru, ale je to akýsi vítací rituál, ktorým vítala Fisa spä? u nej. Obaja túto chvíľu považovali za neodlúčiteľnú súčas? ich spoločného života v zemi, kde mali len jeden druhého, vo svete ktorý si vysnívali a híčkali, lebo to bolo pre nich to najvzácnejšie, všetko čo mali.
A tak, ešte pred svitaním zviazal Fis mŕtve morské ryby a niekoľko kožušín a pomaly sa vydal do mesta. Kló ešte v spánku objala jeho telo čím mu dovolila odís? na túto dobu tak ďaleko od nej. Vedela, že najbližšie dni budú obaja zraniteľní, musela to však prija?. V chladnom rannom tichu sa už zrážali drobné iskierky a jemným bzukotom ohlasovali príchod slnečných lúčov až to prehlušovalo dunivý pohyb vĺn milujúcich sa tichom blúznení. Tak i Kló sama ukrytá pod prikrývkou, divoko poci?ujúca túto rannú hru poznáva okamihy, ktoré vlny prežívajú. Tak ako vlny stávajú sa jedna druhej darom, tak i ona dáva svoje telo jemu, keď zem otvorí svoju dlaň a ?aživým teplom ich zahaľuje. Tá chvíľa, keď jeho sa telo mení v dar a ona dáva jemu všetko čo má, všetko v takej bezhraničnosti, že nič neostáva len pre ňu samú. Vtedy je to jediný dar, ktorý má a ktorý môže ponúknu?. Zároveň niet ničoho väčšieho a keď prijme svoje vlastné telo, vníma každý jeho kúsok a zbaví sa mylnej predstavy, že ono je samozrejmé, vnútené či trpené pre svoju plytkú fyzickos? a pudovos?, tu všetko mení význam. Veď telo sa stalo darom už pri vzniku života. Chráni dušu, dáva jej možnos? cíti? teplo, dotyky a objatia, záchvevy, možnos? poču? nárek, smiech, ale i ucíti? boles?, chlad či plamene, roni? slzy. Len vďaka telu môže duša krváca?. Tisícky zázračných okamihov zhmotňuje pre dušu, híčka ju a zoviera zároveň. A tu, stretávajú sa dve bytosti v počatí dôb, aby sa na nekonečný okamih vrátili spä? na miesto odkiaľ prichádzajú. Vtedy zem zovrie svoju dlaň tak bolestne, že len ich spojenie im pomôže vráti? sa opä? z tejto diaľky. A vlny neprestávajú obmýva? jedna druhú, kým obaja začnú vníma? svoj dych a tlkot v ich hrudiach nájde opä? svoj smer.