Vsetci mame chrobaky v hlave - ukazem vam preco: Skuste si spomenut na nejaku scenu z vasho oblubeneho filmu. Myslim to vazne - zatvorte oci a predstavte si ju. Dobre ju pozorujte a vnimajte vsetko co v tej predstave je. Necham vam na to trochu casu...

...

...

Dobre to staci.

Hovorim, to STACI!

HALOOOO OTVORTE OCI!

OK uz ste opat tu. Predpokladam, ze ste pocitili atmosferu tej sceny, pripomenuli si postavy alebo miesta, kde sa odohravala, ba mozno aj pocity, ktore ste pritom citili.

Mam vsak jednu zaludnu otazku: Videli ste miestnost, v ktorej ste ten film pozerali? Videli ste televizor, monitor, ci okolitych ludi z kina? Videli ste vo svojej spomienke akykolvek dokaz toho, ze tie obrazy nie su skutocne? Povedal by som ze NIE. (mohli ste jedine v pripade, ze by ste si spomenuli ako ste sa pri tom filme prvykrat vasnivo bozkavali, alebo nieco podobne...)

Cim to je? Nuz nas mozog ma taku zaujimavu vlastnost - on totiz nie je usposobeny na to, ze obrazy, ktore vnima nie su skutocne. Stavitel nasej telesnej schranky akosi nepredvidal, ze by sa mohlo vyskytnut nieco ako televizia, ci svetelna projekcia.

Takze zatial co nasmu vedomiu je jasne, ze obraz na ktory sa pozera je fikcia, vsetky nevedome zlozky nasho vnimania ho beru ako skutocnost. Cim dalej sa spomienka na film vzdaluje nasmu vedomiu a presuva sa do nevedomia, tym viac zacina fungovat ako *skutocna* spomienka.

A tak su sucastou mojej osobnosti nesmrtelny rambo, ozivle mrtvoly, madarske pornoherecky ci majka z gurunu.

To by este nebolo to najhorsie. Spolu s nimi tam totiz debatuje stastna Rama rodinka, vystraja previt vodni kamen, poskakuje jozo procko a pomaha palmexman!

Help, I've got a bug-in-da-head!!!