Rano. Taky normalny den, urobil som svoje ranne rutiny a pobral sa na bus. Po kratkej cakacej dobe sme sa napokon len premohli a nastupili sme na smer ustav vychovno vzdelavaci. Zase tie stereotypy v autobuse ked clovek nastupuje: Moja kamaratka s pecenou tvrdou ako zabetonovana sepiova kost, vzadu chujaci niekde odsusedstva, a v strede autobusu stali chuaci ktori sa nevedeli potlacit, takze cely autobus bol nadzgany v prvej polovicke autobusu, na ktorej konci sa ludia opierali telom o dvere a pri najblizsom otvoreni mali tendenciu odtial vypadnu. Dalej matkina kamaratka so svojou ukecanou kamaratkou diskutovali o zmyselnosti salamoveho rozka na dialnici a ja s Vladom sme sa postojacky rozpravali o knihe Dana Browna a Tomas s Misom o tom, ako by nas naposledy rozniesli v Age of Empires II keby sme hrali namiesto siedmich sedem a stvrt hodiny. Uprostred diskusie ma nieco prekvapilo. Uplne som stichol. Co ma zarazilo bolo dieta ktore chodievalo autobusom tiez kazdy den. Bolo vsak odlisne. Na prvy pohlad trpelo nizsim stupnom mentalnej retardacie. Avsak mna prekvapilo ako bez slova dalo krasnu pusu svojej babke sediacej vedla neho. Tento jediny okamih mi stacil na to, aby som pochopil ze z toho dietata vyzaroval taky zivotny optimizmus typu "vsetkych vas mam rada". Davno som nevidel niekoho tak stastneho. Netusil som ako par sekund dokaze urobit nieco tak nadherne. Uplne ma dojalo ako si i takto postihnuty clovek dokaze krasne uzivat zivota. Zbytok cesty som bol absolutne nesustredeny. Vlado do mna zbytocne tlacil uvahy o pravdivosti a podlozenosti faktov z poslednych Brownovych knih. To dieta ma uplne dorazilo. Tiez by som sa chcel tak krasne vediet tesit a tak jednoducho prejavit svoje city k svojim blizkym. Dieta i starsia pani vedla nej boli stastne, ze maju jedna druhu. Howgh, sviecka zhasla.