Toto som nasla na nete, ani neviem preco, ale sa mi to paci:
No ja som na jar nasiel pri nasom chodniku malicku zlatucku opustenu rastlinku, ktoru tam ocividne nikto naschval nesadil. Ked som ju presadzal, musel som dat velky pozor, lebo rastla velmi blizo ineho kvetu. Presadil som ju teda do kvetinacika a dal som ju na slniecko za dom, kde som sa o nu kazdy den staral, zalieval ju a hladkal. Po istom case, ked som videl, ze sa uz spamatala a zvykla si aj na slnko (pred tym ho moc nevidela), som ju presadil do lesika na slnecne miesto, kde som ju mal aj s kamaratovymi 3 rastlinkami. Po tych dlhych dazdoch som sa bal, ci to prezila, tak som sa tam bezal pozriet a..chvalabohu, bola tam a bola nadherna, mala velke leskle zamatove listy, radost na nu pozerat. Nepovedal by clovek, ze je to najduch.
Za nejaky cas som sa stretol s tym kamaratom, s ktorym spolu hospodarime a oznamil mi, ze s rastlinkou sa nieco stalo. Hned som tam bezal a ked som to uvidel, bolo mi do placu. Nejaky barbar (asi zajac) ju bezboho poslapal, ze bola pokrutena a lezala.
POlial som ju a dal som jej este nadej, dostala drevenu barlicku. Ked som sa tam prisiel pozriet potom, ci sa dari, tak som uz len smutne skonstatoval, ze je koniec. Vytrhol som ju zo zeme (velmi lahko, koren uz bol hotovy), pooberal som co bolo na stonke a siel som domov. Ususil som pozostatky, ze urobim vyhul in memorial. Vecer som to napchal do fajocky a uz po par praskoch som vyletel pekne vysoko. Kto by to bol na nu povedal. Ani som to cele nemohol dohulit. Tak som sa rozlucil so svojou kamaratkou, ktoru som urcite nenasiel nahodou. Bolo v tom nieco viac, nieco nadpozemske. V mojom srdci budu navzdy ulozene jej nadherne rysy, vznesene tvary jej listov a nakoniec jej az prekvapivo lahodna chut a vona, ked som jej daval zbohom...