stretla som par uzasnych ludi v zivote. je ich sice viac, ale spomeniem iba moju sesternicu.
ked sa ostatne deti po skole hrali, ona bola pri mame a utesovala ju z rozvodu.
ked ostatni rozpravali o svojich otcoch, ona cakala na vikend, kedy sa s nim, bez vedomia mamy, moze stretnut.
ked ju cela rodina z otcovej strany zvrhla, urazala, zobrala vsetko, ona je stale silna.
ked jej napokon zomrel otec, pozdvihla hlavu a s trochu umelym, ale milym usmevom na mna upriamila pohlad a povedala par trivialnych slov, typu "to sa predsa stava, preco by som mala plakat?", ale ja viem, co vtedy v sebe dusila.
pretoze ho milovala a tou stratou vazne trpela.
ale vyzerala tak silne, akoby chcela celemu svetu odkazat, ze ona to vsetko unesie.
je to uzasny clovek so schopnostou byt skutocne silny, ktory dospel priliz rychlo, no dodnes v sebe chova duch maleho dietata (hlavne, ked sa pekne sfajci:).
vie presne kto je a veri si, je racionalna, ale zaroven tak spravne sialene dievca, ktore ako dvadsatrocne s radostou cita rozpravky.
vzdy mi vedela poradit (a ku podivu vzdy mi poradila sakra dobre!), vzdy ma vedela rozveselit, nikdy ma za nic neodcudzovala (aj ked vela krat mala dovod:),nikdy ma neopustila a vzdy mi povedala pravdu.. no ale ma taku superschopnost tu pravdu povedat tak, aby vam nejak neublizila.
nikdy, ale nikdy sa na mna nevykaslala a naucila ma vela veciam, o ktorych ani nevie, ze to urobila.
ona si mozno mysli, ze ma naucila ubalovat jointa, ale kam sa na to hrabe to, ze kvoli nej poznam ludi okolo seba lepsie, poznam, ako vyzera priatel, poznam ako vyzeram ja. a to vsetko a vela inych veci len vdaka nej.
poznam, ako vyzera ona a preto ju nadovsetkych zboznujem.
smutne na tom je, ze ju vidam len na dva mesiace rocne...
ale myslim na nu cely rok:)
zelam, aby ste takeho niekoho stretli.. aj ked ona je unikat:)
poznat ju je cest.