popici chvilka stastia....aj tak to vsetko pominulo...a kvoli comu?kvoli debilnej vzdialenosti..skoncila som sama 800 km od cloveka M. s mackou na kolenach...nemozem spat a len premyslam ako sa vyvliect z tohto dazdiveho pocitu...kvapky proti dazdu mi pomozu? uz tomu ani trosku neverim...posadla ma clivota a trudnost, to co clovek nepozna kym je s milovanou osobou...sedim a kukam von oknom na rozvirenu vltavu a v hlave mam este vecsie viry ako v tej rieke...tyzden po odchode ma este zivila predstava ze snad sa to nejak urobi a neostane to jednoducho takto odjebane...ale dnes uz tomu neverim!!!!!!!je to asi proste uuuuuplne v pici!co vlastne chcem....clovek M. mal doteraz svoj lajf...stretavali se sa len tak sporadicky, nahodou ked som sa objavila na starych miestach...a bolo mi to jedno.ale dnes sa citim sama, uplne osamela, len s mojimi mackami.bohvie co robi on.na vecnu lasku neverim...zide z oci zide z mysle!a je to tak kurevsky smutne,ze keby som mala v sebe viac rumu asi by som uz balansovala na okne a uvazovala ako je najlepsie skocit si hlavicku z 19. poschodia.ale na to sa chvalabohu necitim.a pripada mi to ako taky marny trapny unik ...vsetko raz preboli...