Môj príbeh je spred niekoľkých rokov. Ležal som v nemocnici s chronickým slepým črevom, ktoré sa mi chystali vybra?. Na izbe som ležal so starším, snáď 65 ročným pánom. Toho pripravovali na operáciu žlčníka, mal za sebou záchvat a tak mu to ukludňovali. Zároveň mu jeho syn zháňal nejaké špeciálne lieky na srdce, mal nejakú kontraindikáciu na narkózu.

Ešte podotknem, že nemocničné prostredie z rozličných tu nepodstatných príčin neznášam a celkovo sa lekárom vyhýbam (hoci si ich vážim), bol som teda z celého diania riadne traumatizovaný.

Starý pán mal predpísaný kľudový režim, ja som po operácii nijak obzvláš? mobilný nebol a tak sme trávili prakticky celé dni spolu na izbe.

Začali sme sa rozpráva?.

A už sme neprestali.

Veľmi rýchlo sme sa naladili na spoločnú vlnu. Zmizla nemocnica, zmizol vekový rozdiel, zmizlo všetko nepodstatné. Zostali len dvaja ľudia, dve duše. Vyjadrujem sa vzletne, ale ono to bolo vzletné. Ono to bolo úplne neuveriteľné.

Na izbe (alebo okolo nás) sa vytvorila pozoruhodná atmosféra kľudu, pokoja, bezpečia a číreho človečenstva. Pôsobila aj na iných. Sestričky k nám strašne radi chodili. Bola tam upratovačka - ustavične zamračená tridsiatnička v chronickej depresii (a ktorú sme sa stále snažili neúspešne rozosmia?). V jeden deň prišla a odrazu z ničoho nič začala rozprávaž, že my sme úplne iní ako všetci ostatní v nemocnici, a stále hovoriac, vyčistila najskôr celú izbu a potom, neschopná odís?, si proste sadla a pokračovala v rozprávaní. Vyložila nám doslova srdcve na dlani, ako chce pomáha? ľuďom, ako sa nedostala na zdravotnú školu a kopec ďalších vecí.

Vlastne ani poriadne neviem, o čom všetkom sme sa bavili. Ani vtedy som to nevedel mojim návštevám vysvetli?. Bol som ale v neskutočnej pohode a všetky návštevy som suverénne zabával. Kamoši mi potom na oplátku začali vyklada? vtipy, hajzlíci :) (no skúste sa smia? s čerstvo zaštopkaným bruchom).

Silno to na mňa pôsobí aj teraz, keď si na to s odstupom niekoľko rokov spomínam.

Nadišiel deň jeho operácie. Odviezli ho na sál. Samozrejme som zis?oval, ako to ide a už som ho netrpezlivo očakával naspä? na izbe. Stále však nechodil.

Nakoniec strávil na sále viac než štyri hodiny. Podľa lekárov už mal žlčník asi 3 dni prasknutý a prakticky mu museli vyčisti? celú hrudnú dutinu. Každý trochu znalý problematiky vie, že preži? takýto stav je čosi veľmi-veľmi blízke zázraku. Rád si predstavujem, že som snáď svojou troškou prispel k tomu, že jeho telo bojovalo ako lev.

Neviem o ňom veľa. Určite čas? svojej sily čerpal zo silnej viery v boha. Ďalšia čas? bola celoživotná múdros? skoncentrovaná okolo neho a v ňom. A veril na ľudí. Ani raz sa nepokúsil presviedča? ma na nejakú ideológiu alebo náboženstvo.

Videl som ho potom ešte raz, cez okno na jednotke intenzívnej starostlivosti, v umelom spánku. Keď mu jeho žena prišla zbali? veci na izbu, potajomky som nakukol do obcianskeho. Volal (volá?) sa Karol. Dovtedy som to meno nevedel, nebolo to vôbec dôležité. A vypýtal som si číslo.

Za nejaký čas som zatelefonoval. Práve bol na liečení a tak som len krátko hovoril s jeho ženou. Nikdy viac som už netelefonoval. Teraz by by som už ani nemal odvahu. Nechcem poču? žiadnu prípadnú zlú správu. Číslo ale tuším stále mám niekde v zásuvke...