Michail Bulgakov
Diaboliáda


Príbeh o tom, ako dvojčatá priviedli do záhuby prednostu kancelárie

I
Čo sa stalo dvadsiateho
V časoch, keď ľudia ustavične striedali zamestnania, súdruh Korotkov pevne sedel v HSZ (Hlavný sklad Zápalmatu) na systemizovanom mieste prednostu kancelárie a presedel tam plných jedenás? mesiacov.

Korotkov, jemný a tichý blondín, sa v Zápalmate tak udomácnil, že celkom vypustil z hlavy myšlienku na takzvanú nestálos? osudu a nahradil ju istotou, že sa nepohne z tohto miesta, kým svet svetom stojí. Lenže vypálilo to, bohužiaľ, celkom ináč...

Dvadsiateho septembra roku 1921 si pokladník Zápalmatu narazil na hlavu svoju protivnú ušianku, vložil do aktovky pruhovaný prevodný poukaz a odišiel. Bolo to o jedenástej predpoludním.

Vrátil sa o pol piatej popoludní premoknutý do nitky. Otriasol z čiapky vodu, položil ju na stôl, na ňu aktovku a povedal:

„Netlačte sa, vážení.“

Potom sa bohvie prečo poprehŕňal v stole, vyšiel z miestnosti a vrátil sa o štvr?hodinku s veľkou sliepkou s vykrúteným krkom. Položil sliepku na aktovku, za?ažil ju pravou dlaňou a vyhlásil:

„Peniaze nebudú.“

„A zajtra?“ zborovo zvolali ženy.

„Nebudú,“ pokrútil pokladník hlavou, „ani zajtra, ani pozajtra. A netískajte sa, panstvo, lebo mi prevrhnete stôl, súdruhovia.“

„Ako to?“ rozkričali sa všetci vrátane naivného Korotkova.

„Občania!“ plačlivo zvolal pokladník a odstrčil Korotkova lak?om. „Dôrazne vás žiadam!“

„Ako je to možné?“ vykrikovali jeden cez druhého a najhlasnejšie ten komik Korotkov.

„Tak prosím,“ chripľavo zamrmlal pokladník, vytiahol z aktovky prevodný poukaz a ukázal ho Korotovovi.

Nad miestom, kam ukazoval pokladníkov špinavý necht, bolo krížom napísané červeným atramentom:

Vyplati?. Za s. Subbotina – Senat.

Pod tým stálo fialovým atramentom:

Peniaze nie sú. Za s. Ivanova – Smirnov.

„Ako to?“ zvolal Korotkov sólovo a ostatní sa fučiac vrhli na pokladníka.

„Jaj, panebože!“ zabedákal bezradný pokladník. „Čo ja za to môžem? Nebláznite!“

Náhlivo strčil poukaz do aktovky, nasadil si čiapku, schmatol aktovku pod pazuchu, zamával sliepkou, zvolal „Dovoľte, prosím!“, prekliesnil si cestu živým múrom a zmizol za dverami.

Bledá pisárka na vysokých ihličkových podpätkoch sa s vreskotom rozbehla za ním, pri dverách sa jej podpätok s praskotom odlomil, pisárka sa zatackala, zdvihla nohu a vyzula si topánku.

A zostala v kancelárii s jednou nohou vyzutou a s ňou tam ostali všetci ostatní vrátane Korotkova.



II
Priemyselné produkty
O tri dni po spomínanej udalosti sa odchýlili dvere na kancelárii, ktorú mal súdruh Korotkov sám pre seba, a uplakaná ženská hlava zlostne povedala:

„Súdruh Korotkov, choďte si po výplatu.“

„Hej?“ radostne zvolal Korotkov a pohvizdujúc si ouvertúru z Carmen, bežal k miestnosti s nápisom Pokladnica. Pred pokladníkovým stolom zastal a široko otvoril ústa. Na stole sa týčili až po povalu dva hrubé stĺpy zložené zo žltých balíčkov. Aby nemusel odpoveda? na nijaké otázky, pripichol spotený a rozčúlený pokladník na stenu prevodný poukaz, na ktorom pribudol aj tretí nápis zeleným atramentom:

Vyda? v priemyselných produktoch.

Za s. Bogojavlenského – Preobraženskij.

Som za – Kšesinskij.

Korotkov vyšiel od pokladníka a široko a hlúpo sa usmieval. V rukách mal štyri veľké žlté balíky, pä? malých zelených a vo vreckách trinás? belasých škatuliek so zápalkami. Vo svojej kancelárii, kam zo susedných miestností doliehala ohromená vrava, zabalil zápalky do dvoch obrovských hárkov čerstvých novín, nepovedal nikomu ani slovo a odišiel domov. Pred bránou Zápalmatu dobreže ho nezrazilo auto, ktorým ktosi prišiel, ale kto prišiel, to si Korotkov nevšimol.

Keď sa dostal domov, vyložil zápalky na stôl, trochu odstúpil a pokochal sa tým pohľadom. Z tváre mu neschádzal hlúpy úsmev.

Potom si postrapatil belavé vlasy a povedal si:

„Čo tu budem špekulova?. Pokúsim sa ich preda?.“

Zaklopal na dvere susedke Alexandre Fiodorovne, ktorá pracovala v Gubvinsklade.

„Ďalej,“ tlmene sa ozvalo z izby.

Korotkov vošiel a zarazil sa. Alexandra Fiodorovna, ktorá sa predčasne vrátila z práce, čupela na zemi v kabáte a čiapočke. Pred ňou stála batéria fliaš, naplnených tmavočervenou tekutinou a zapchatých novinovým papierom. Alexandra Fiodorovna bola vyplakaná.

„Štyridsa?šes?,“ povedala a obrátila sa ku Korotkovovi.

„To je atrament?... Dobrý deň, Alexandra Fiodorovna,“ vydýchol ohromený Korotkov.

„Omšové víno,“ vzlykla susedka.

„Ako, aj vám?“ začudoval sa Korotkov.

„Aj vám dali omšové?“ zhíkla Alexandra Fiodorovna.

„Nám zápalky,“ odpovedal Korotkov zamierajúcim hlasom a pokrútil si gombík na kabáte.

„Ale veď nehoria!“ zvolala Alexandra Fiodorovna, vstala a oprášila si sukňu.

„Ako to, že nehoria?“ zľakol sa Korotkov a behom sa vrátil do svojej izby. Nestrácal ani chvíľu, schmatol škatuľku, prudko ju otvoril, až zapraskala, a škrtol zápalkou. Syčivo vzbĺkla zelenkavým plamienkom, zlomila sa a zhasla. Korotkov sa bolestne rozkašľal od dusivého jedovatého zápachu síry a zapálil druhú. Tá vystrelila a vyšľahli z nej dva plamienky. Jeden do okennej tabuľky, druhý súdruhovi Korotkovovi do ľavého oka.

„A-au!“ skríkol a škatuľka mu vypadla z ruky.

Chvíľu preberal nohami ako bujný žrebec a pritískal si na oko dlaň. Potom z hrôzou pozrel do zrkadielka, pred ktorým sa holieval, presvedčený, že prišiel o oko Ale oko bolo na svojom mieste. Pravda, červené a slziace.

„Ach bože!“ zarmútil sa Korotkov, ihneď vybral zo skrine americký sanitný balíček, otvoril ho, obviazal si ľavú polovicu hlavy a zrazu vyzeral ako ranený v boji.

Celú noc nezhasol svetlo, ležal a škrtal zápalkami. Takto vymíňal tri škatuľky a podarilo sa mu zapáli? šes?desiattri zápaliek.

„Čo to tá hlupaňa natárala,“ hundral, „sú to výborné zápalky.“

Nadránom bola izba plná dusivého sírneho zápachu. Keď sa už brieždilo, Korotkov zaspal a prisnil sa mu hlúpy, strašný sen – na zelenej lúke sa ocitla pred ním obrovská živá biliardová guľa na nožičkách. Bolo to také odporné, že vykríkol a zobudil sa. V mútnej hmle sa mu ešte chvíľu marilo, že guľa je tu, pri posteli, a prenikavo smrdí sírou. Ale vzápätí to všetko zmizlo; chvíľu sa prehadzoval, potom zaspal a do rána sa nezobudil.

Úryvok z novely Diaboliáda
uverejnenej v rovnomennej knihe