::present [1914 - ...] :: Remember, remember, the velvet November


node:	::present [1914 - ...]
template:	2
parent:	::historia
owner:	mrjn
viewed by:
created:	08.01.2005 - 01:19:51

cwbe coordinatez:
866
1551575
637622
1313617

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Faun	0
vava	0
h.	0
kocur_mosur	0
skurva.	0
sisalara	0
maj_ka[Locke...	0

::present

| History of 20th Century

0000086601551575006376220131361704614371

" Láska během pár sekund
Jestlipak víte, za jak dlouho je muž schopný se zamilovat. Podle vědců mu na to stačí pouze 8,2 sekundy. Dokonce si můžete spočítat, zda jste muže zaujala. Pokud na vás bude hledět déle jak čtyři sekundy, máte šanci a už po dvojnásobku tohoto času se do vás může zamilovat. U žen tento proces ale trvá déle."

Every Day Is Exactly The Same_
POZOR hryziem )) chnap

0000086601551575006376220131361703494365

Holokaust, koncentračné tábory, konečné riešenie

Relevantná literatúra:

Robert Merle - Smrť je mojím remeslom
Primo Levi - Je to človek ?
Rudolf Hess - Veliteľom Osviečimu
Peter Salner: Prežili Holokaust
Karol Vrba - Utekl jsem z Osvietimi
Kazimierz Moczarski - Rozhovory z katom
Mengele: Anděl smrti
Argo -Edice Totalitarismus a šoa
Peter Salner: Prežili Holokaust
Ingrid Antalová: Videli sme holokaust
Friedler Eric - Svedkovia z továrne na smrť

Filmy a dokumenty:

Claude Lanzmann - Shoah (wikipedia | wanted)
Claude Lanzmann - Sobibor
Michail Romm - Obycajny fasizmus (1965)
Anne Frank - The Whole Story
Broken Silence
Auschwitz - The Nazis and the Final Solution [BBC]
Grey Zone (torrent)

Známe koncentračné tábory:

Dachau, Buchenwald, Sachsenhausen (nemeckí a rakúski väzni)
Auschwitz - Birkenau, Majdanek, Treblinka, Sobibor,Chelmno (deportovaní židovskí väzni, likvidačné tábory)

Učel fóra:

Účelom fóra je zhromažďovať informácie týkajúce sa danej problematiky, vymieňať si linky na zaujímavé filmy, knihy, fotky, články, ktoré poukazujú na historické fakty a udalosti, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny...
Učelom fóra nie je vyvolávať nazi/antifa flamewars
Vo fóre je striktne zakázané propagovať extrémistické názory
Toto fórum nemá nič spoločné s neonacistickými hnutiami.

000008660155157500637622013136170349436509174898

Az teraz som si vsimla, ze v literature v topicu chyba shlomo venezia - v pekle plynovych komor

Odporucam na citanie

000008660155157500637622013136170349436508806529

Pri príležitosti Dňa obetí holokaustu a rasového násilia začína 9. septembra 2020 podcast Dokumentačného strediska holokaustu pod názvom Odkrývanie. Odkrývať v ňom budeme temné, ale aj biele miesta našej minulosti a pozrieme sa na ňu cez konkrétne

ľudské príbehy. Podcast Odkrývanie prináša Dokumentačné stredisko holokaustu na platforme podcastov SME - vypočuť si ho budete môcť každé dva týždne.

Po 75 rokoch od skončenia druhej svetovej vojny sa vrátime k tragédii holokaustu aj vojnovým zločinom. Otvárať budeme doteraz neznáme témy, no pozrieme sa aj na otázky viny, zodpovednosti, ale aj príbehy ľudskosti a charaktery.

Hovoriť budeme nielen o obetiach holokaustu na Slovensku, ale aj o jeho strojcoch. O tých, ktorí z tejto doby profitovali, ale aj o tých, ktorí pomáhali.

Podcast Odkrývanie je tiež reakciou na nárast extrémizmu a stále prítomné tendencie popierať holokaust alebo ospravedlňovať čelných predstaviteľov ľudáckeho režimu, ktorých sme dodnes svedkami. Jeho cieľom je aj cez konkrétne príbehy ľudí podnietiť k zamysleniu a scitlivovať spoločnosť.

Riaditeľ Dokumentačného strediska holokaustu historik Ján Hlavinka – a v špeciálnych vydaniach aj jeho hostia - odpovedajú na otázky publicistike Soni Gyarfášovej, ktorá roky mapovala a mapuje, ako rozhlasová a televízna redaktorka v RTVS, osudy pamätníkov dvoch totalít.

Hoci sa dnes o tom všeobecne stále nevie, najviac židovských obyvateľov deportovaných zo Slovenska nezahynulo v koncentračnom tábore Auschwitz, ale vo vyhladzovacom tábore Sobibor. Historici vedia o jedinom, ktorý prežil – volal sa Jozef Schnitzer a pochádzal zo Sabinova, v prvej časti si priblížime aj jeho svedectvo.

V tej druhej sa retrospektívne vrátime k začiatkom holokaustu na Slovensku a deportáciam z roku 1938.

Vyborne podcasty na malo zname temy. odporucam! zial, jednotlive epizody sa nedaju priamo nalinkovat, najjednoduchsie sa k tomu asi dostat cez tento link:
https://www.sme.sk/aut/343/sona-gyarfasova

000008660155157500637622013136170349436508774451

Prezerám si scany slovenských novín z 20.rokov 20.storočia a človek sa tam stretne s brutálnym otvoreným antisemitizmom. Napr. Považské listy z roku 1922 označujú ruských židovských emigrantov ako "potkanov, opúšťajúci loď" a v takéto reči sú vlastne štandard.

Toto bolo súčasťou mediálneho mainstreamu, ale do akej miery bol takýto antisemitizmus rozšírený v spoločnosti?

00000866015515750063762201313617034943650877445108774664

pseudonym Jána Trnovského, blízkeho spolupracovníka kovaného antisemitu S. H. Vajanského, po ktorom btw máme pomenované nábrežie a nikomu to neprekáža. hlavne že Churchillove sochy treba zhadzovať :)

00000866015515750063762201313617034943650877445108774454

ano, ba aj v zahranici
taka USA zmenila antisemiticku retoriku az vstupom na europsky front
(dovtedy sa od nich nemci inspirovali, heh)

0000086601551575006376220131361703494365087744510877445408774476

Zároveň tu máš ale Spravodlivých medzi národmi a osobné "susedské svedectvá", kde spolužitie prebiehalo bezproblémovo a v úcte. Tak som premýšlala ako to vlastne bolo a či to boli skôr výnimky

000008660155157500637622013136170349436508774451087744540877447608774669

spoluzitie moze prebiehat bezproblemovo a navonok vo vzajomnej ucte, a pritom mozes mat o susedoch kadejake nazory; tak aj antisemitizmus (ci akykolvek sentiment voci tym, co nespadaju medzi "nasich") si ticho tlie, len obcas vzblkne

klasicky priklad takehoto vzblknutia este z monarchie - https://cs.wikipedia.org/wiki/Hilsneri%C3%A1da

trochu ma tento "bezproblemovy" pohlad zarazal aj tu: ako ano, deti sa hravali spolu na ulici, ale babicky preferovali, aby si sa hrala s ludmi z lepsich rodin, samozrejme vyjmuc zidov a inych inovercov; aj naopak, keby si si ako zidovka doviedla goja za zenicha, tak by sa vasi netesili

00000866015515750063762201313617034943650877445108774454087744760877466908774673

V tej knihe na to respondenti referovali z pohľadu detí, každopádne boli tam prípady, kedy aj v nemeckej triede študenti kolektívne odmietli antisemitizmus v rámci hodnotového postoja. Mohli byť aj autentické prípady dobrého spolužitia.

0000086601551575006376220131361703494365087744510877445408774476087746690877467308774742

co sa hodi napisat viac, beznu prax (ci skor nazor) alebo vynimky? ja by som cakal, ze Tancer dnes bude hladat skor zaujimave vynimky, no dobovy Dobreznamy skor pisal to, co jeho citatelia chceli pocut

no najma by som rozlisoval viacjazycnost/etnicku pestrost od multikulturalizmu, puhe tolerovanie od otvorenosti (hoci aj len kvoli obchodu a inym svetskym potrebam); trebars na Balkane bol jazykovy kontakt ovela uzsi, vznikol tu sprachbund bez obdoby, no do reforiem tanzimatu tu boli velke skupiny obyvatelstva, ktore trebars neboli chranene zakonom pred vrazdou, vojny vypukali medzi provincnymi bejmi, susedne dediny sa vzajomne rabovali pri prvej prilezitosti... kontakt bol intenzivny, ale napaty; viacjazycnost bola prostriedkom, ktorym sa separacia skupin udrzovala - v skutocne multikulturnej spolocnosti (ako stary Rim, dnesny New York...) casom prevladne jedna lingua franca

000008660155157500637622013136170349436508768194

V karelském Petrozavodsku končí jeden z nejsledovanějších soudních procesů v dnešním Rusku. Dne 8. července 2020 zazněly závěrečné řeči stran v případu čtyřiašedesátiletého historika, odborníka na stalinské represe Jurije Dmitrijeva. Prokuratura pro něj požaduje trest ve výši 15 let odnětí svobody se zařazením do trestanecké kolonie se zvýšenou ostrahou.

[...]

V Sandarmochu je složení obětí mnohonárodnostní, mezi zavražděnými je obzvlášť hodně Finů, Ukrajinců a Poláků. Jurij Dmitrijev všemožně podporoval připomínání zemřelých různých národností, sám se spojoval s představiteli diaspor а zval je, aby uctili památku svých krajanů. Dmitrijev každoročně 5. srpna v Sandarmochu organizoval veřejné shromáždění věnované památce obětí Velkého teroru. Na shromáždění se sjížděli lidé z různých zemí, mimo jiné i velké delegace z Ukrajiny a Polska.

Od roku 2014, po zahájení války na východě Ukrajiny, začala být patrná rostoucí nespokojenost místních úřadů s návštěvami cizinců v Sandarmochu, se shromážděními a svobodnými vystoupeními ohledně politické situaci v zemi. Sám Dmitrijev v roce 2014 válku na Ukrajině veřejně odsoudil. V roce 2015 Dmitrijevovi už nebylo dovoleno vystoupit s projevem. Současně historik získal polskou státní cenu, Zlatý Kříž za zásluhy, což vzhledem k prudkému zhoršení vztahů mezi oběma zeměmi působilo provokativně.

V roce 2016 státní média začala aktivně šířit verzi o tom, že v Sandarmochu nejsou pohřbeny oběti represí, ale sovětští váleční zajatci zastřelení Finy během druhé světové války. A tehdy byl sám Dmitrijev zatčen

obvinenia zahrnaju zneuzivanie adoptivnej dcery (napr. urobil fotografie ako zaznam zdravotneho stavu) a nedovolene ozbrojovanie ("nefunkční část lovecké pušky IŽ-5 s uříznutou hlavní") - https://babylonrevue.cz/patnact-let-za-historii/

000008660155157500637622013136170349436508699782

82912669_1042533989437757_8059051731994017792_n.jpg?_nc_cat=101&_nc_ohc=5WVB3GZsnaMAX-_OkEN&_nc_ht=scontent.fbts2-1.fna&oh=68953410363aa8f45fbb2ced7966f32b&oe=5ED795CB

000008660155157500637622013136170349436508600761

https://dennikn.sk/1394255/americka-badatelka-skumala-tisicky-listov-ktore-pisali-ludia-tisovi-len-v-troch-branili-zidov/?fbclid=IwAR1ea_EeCgE6TQ50B1wXIcjMctE9afrmHU_1QATLNAQQcu6sVOMvi9z9a4I

Američanka Madeline Vadkerty skúma v Slovenskom národnom archíve listy adresované Jozefovi Tisovi, ktoré v rokoch 1939 – 1944 napísali obyčajní ľudia v súvislosti s riešením takzvanej židovskej otázky.

Listov, ktoré písali ľudia prezidentovi slovenského štátu Jozefovi Tisovi, sú v archívoch plné krabice. Písali ich arizátori židovského majetku i ľudia, ktorí pre seba chceli výnimku zo židovských transportov.

Listy skúmala bývalá zamestnankyňa washingtonského Múzea holokaustu Madeline Vadkerty, ktorá sa časom stala aj manažérkou v Nadácii Milana Šimečku. Tento rok jej vo vydavateľstve Absynt vyjde o listoch Tisovi aj kniha.

Ako ste sa ako Američanka dostali k skúmaniu holokaustu na Slovensku?
Pracovala som v Múzeu holokaustu vo Washingtone. Oni ma vyslali do Slovenského národného archívu, aby som vytypovala a skopírovala doklady pre budúcich bádateľov.
Sú aj iné krajiny, odkiaľ sme nemali také podklady – Francúzsko, Chorvátsko, Taliansko či dokonca Šanghaj.

Prečo sem vyslali práve vás?
Pre moju znalosť sedemnástich jazykov, aj slovanských.

V čom spočívala vaša prvá práca na Slovensku?
Bola som tu veľakrát a videla som všetko možné vo vašom archíve – máte tisíce neprebádaných strán o holokauste. Pramene sú v tejto téme spracované iba čiastočne. Faktografia je zmapovaná vynikajúco, máte veľmi dobrých historikov a každý rok pribúdajú mladší. Ale terénna práca tu má rezervy, študovať holokaust v teréne tu bolo tabu do roku 1989.

Objavili ste teda v archívoch zložky, v ktorých pred vami nikto nebádal?
Dnes už asi nie, vtedy – v rokoch 2002 až 2003 – áno. Vrátila som sa s kópiami do Washingtonu. Predtým som vytypovala, čo je dôležité. V dokladoch je veľa cenných detailov. Od začiatku ma „prenasledovali“ listy, ktoré písali za vojny ľudia prezidentovi Tisovi a ktoré som objavila.

Z Washingtonu vás najprv poverili prekladom detského denníka z češtiny do angličtiny. O čo išlo?
To bol denník jednej väzenkyne z Terezína, potom chceli odo mňa preklady iných denníkov. Bola som práve so synom na materskej, mohla som sa tomu venovať. Takisto som pre múzeum vtedy organizovala konferenciu o genocídach v Rwande a v bývalej Juhoslávii.

Všetko sú to ťažké témy, nepohltili vás?
V múzeu som po mnohých rokoch musela skončiť – začala som sa báť ísť do práce. Každé ráno ma prenasledovali obavy, čo nové uvidím, akú fotografiu, aký fakt. Mala som potom vo Washingtone sedem rokov súkromnú firmu, ale potom začala som pracovať s ľuďmi, ktorí prežili mučenie. Opäť neľahká téma. Patrím asi medzi ľudí, ktorí sa potrebujú pozerať na temnú stranu sveta, dejín, a stále dúfajú, že to do budúcnosti pomôže.

Vychádza to z vašej rodiny, ktorá tiež trpela počas holokaustu?
Čiastočne. Keď som prišla prvýkrát na Slovensko, dozvedela som sa, že moja prastará mama zomrela v plynovej komore, o čom môj otec nevedel. Začala som pátrať v rodinnej histórii. Všetci moji židovskí predkovia pochádzajú z Európy, do Ameriky prišli v 20. rokoch minulého storočia.

Keď ste pracovali na téme holokaustu, dostali ste sa aj k informáciám o svojich predkoch?
Áno. Môj otec bol veľmi prekvapený. Pôvodne si myslel, že jeho rodina žila v okolí Budapešti. Ukázalo sa, že to nie je pravda. Pochádzali z územia dnešnej Ukrajiny, z okolia Mukačeva. Pripadalo mi to zvláštne, vravela som si, že rodičia obvykle sami od seba o takých veciach hovoria s deťmi. Zistila som však aj to, podobne ako možno mnohí iní, že je to naopak – deti o tom hovoria s rodičmi.

Spomínate si na prvý list Tisovi, ktorý ste objavili v archívoch?
Poviem najprv čosi iné. Je mi veľmi ľúto, že som od začiatku práce s týmto materiálom nevedela, že o tom budem písať knihu. Nebol to asi prvý list, no v priebehu výskumu som objavila list, na ktorý sa nedá zabudnúť. Písala ho mladá matka, ktorá dostala správu, že bola považovaná za Židovku napriek tomu, že jej rodičia zmenili vierovyznanie, konvertovali na kresťanstvo, pred jej narodením. Ona nepoznala iný ako kresťanský život, sama sa tak cítila. V liste Tisovi píše, že jej deti sú tie, ktoré na demonštráciách kričia najhlasnejšie: Židia do Palestíny! A ona ich chce ochrániť pred deportáciami. Začala som uvažovať, aká kríza identity to pre ňu musela byť. Dozvedela som sa, že tu bola kancelária, ktorá objavila 2 700 ľudí, čo spadali do tej istej kategórie ako táto mladá žena. Uvažovala som, ako by som reagovala, keby som dostala taký list, kde ma moja vláda identifikuje ako Židovku, hoci celý môj život je kresťanský.

Tušíte, ako by ste reagovali?
Nemám ani predstavu. Cítim iba strach. Tiež by som asi napísala zo zúfalstva čokoľvek, len aby som prežila.

Bol medzi tými listami aspoň jeden taký, kde by sa pisateľ Židov zastával, bránil ich?
Takmer všetci sa od Židov dištancovali – aj keď boli sami Židmi. Takmer nikto z pisateľov listov, ktoré som čítala, ani náznakom neprotestoval voči antisemitskej politike vtedajšej vlády. Iba v troch prípadoch išlo o pokus o obranu Židov. Prvý bol list, ktorý napísalo štyridsať bývalých zamestnancov istého židovského podnikateľa. Uvádzali, že ich šéf mal ťažké obdobie a mal by dostať výnimku.

A dostal výnimku?
Nie, napriek tomu, že tí ľudia prezidentovi písali, že jeho rodina žije v ich dedinke viac ako dvesto rokov. Druhý prípad bol z Veľkej Bytče. Jeden pán tam arizoval obchod. Pokiaľ ho arizátori potrebovali, tak žiadali pre neho výnimku. Keď ho už nepotrebovali, napísali priamo, že „nepotrebujú, aby sa vrátil“. Okresný úrad sa tam pokúsil urobiť rozhovory s bývalými zamestnancami, tí sa tomu však bránili. Tam bolo napísané, že nechceli hovoriť v zlom o bývalom zamestnávateľovi. Ten pán zahynul. Ešte som videla, ako mladý študent z Michaloviec napísal Tisovi, že Žid, ktorý mu pomáha so štúdiom, si zaslúži výnimku. Čo je dôležité, chcel podporiť jeho žiadosť o výnimku, aj keď vedel, že bude za to potrestaný. Videla som tisíce listov Tisovi. Toto boli jediné tri, kde bol aspoň náznak obrany Židov. Skôr som videla hlboký antisemitizmus, najmä v listoch, ktoré napísali arizátori.

Koľko môže byť tých listov celkovo?
Ťažko povedať. Fond v SNA má 263 krabíc, ja som videla asi 40 – 50, nie všetko sa týkalo Židov. Tisovi písali aj kresťania, ktorí potrebovali peniaze, milosť alebo niečo iné. Pre lepšiu predstavu: jedna krabica môže mať tisíc strán. A keď ju otváram, nikdy vopred neviem, čo nájdem.

Čo ste si pomysleli, keď ste čítali vyjadrenie riaditeľa vtedajšej kancelárie prezidenta Neumanna, ktorý povedal, že pre neho to bola mechanická práca, čítať listy, ktoré prišli Tisovi?
On dokonca použil výraz „čistá mechanická práca“. To ma priam rozčuľuje. Po vojne utiekol do Rakúska, ale chytili ho, bol zatknutý a súdili ho. Tie listy pre mňa nie sú kusy papiera. Sú to ľudské príbehy, sú to… ľudia.

Máte pocit, že pracovníci Tisovej kancelárie všetky tie listy vôbec čítali?
Áno.

Aké boli procesné mechanizmy spracovania korešpondencie?
Presne táto otázka ma osobitne zaujímala – čo sa dialo s listami od okamihu, keď ich obdržali, až do momentu, keď pisateľovi odpovedali. Videla som v procese s Neumannom, ako to fungovalo. Ten, kto listy čítal, používal ceruzky dvoch farieb, červenú a modrú. Podčiarkol veci, ktoré boli pre neho zaujímavé.

To bolo napríklad čo?
Jeden Američan, James Ward, analyzoval procesovanie listov. Tiso na súde po vojne vravel, že on sám bol ten, kto to robil, kto dôležité veci podčiarkol. Tomu však neverím. Listov bolo toľko, že by nemohol počas výkonu funkcie robiť nič iné. Jednoducho Tiso musel mať na to svojich ľudí. Verím však, že keď vidím pečiatku „pre rozhodnutie pána prezidenta“, tak Tiso aspoň čítal podklady, ktoré mu pripravili jeho úradníci.

Viete koho na to mal Tiso?
Nie všetkých. Zatiaľ som našla šesť mien ľudí, ktorí pracovali v tejto kancelárii. Zistila som však, čo ich zaujímalo, okruhy tém. Napríklad: odporúča niekto pisateľovi listu výnimku? Tých podčiarknutých častí listov je veľa.

Červená či modrá farba mala svoj zmysel?
Ani nie. Úradníkov prezidentskej kancelárie zaujímala finančná situácia žiadateľa, či bol pokrstený a kedy, či žil v zmiešanom manželstve, či slúžil ako vojak v 1. svetovej vojne, či hovorí doma po slovensky, či je v politickom zmysle „lojálny Slovák“. A občas úradníkov zaujímalo, či je dotyčný pisateľ nemanželské dieťa.

Prosím?
Počujete dobre. Keď išlo o nemanželské dieťa, vždy to bolo v liste niekým podčiarknuté. Dôvod môžeme iba tušiť. A nebol to podporný argument, v tých 4 – 5 prípadoch, ktoré som videla, bola žiadosť odmietnutá. Vyžaduje to podrobnejší výskum. Takisto sa podčiarkoval fakt, či išlo o majetného alebo o chudobného človeka. Ak mal majetok, mohlo mu to pomôcť, mohol sa „vykúpiť“. Toto je trochu kontroverzné, vždy sa táto téma vráti k otázke o prezidentských výnimkách. Vyzerá to tak, že tí, ktorí mali viac peňazí, ktorí žili na západe Slovenska a ktorí boli pokrstení, mali väčšiu šancu dostať výnimku. To už sa berie ako fakt. Menej etablovaný je názor, ktorý som nadobudla počas výskumu, a síce, že výnimky boli na predaj.

Čím to máte podložené?
Americký historik James Ward, ktorý napísal biografickú knihu o Tisovi, hovorí, že toto nemôžem tvrdiť. Pretože párkrát dal vraj Tiso výnimku zadarmo.

Videli ste niekoľko tisíc listov. V koľkých prípadoch dostali ich pisatelia výnimku?
Štyri- alebo päťkrát, viac nie. A to bola občas iba čiastočná výnimka. Videla som také dokumenty na vlastné oči.

Zachránila výnimka tým ľuďom život?
Občas áno, občas nie.

Ako bolo zdôvodnené udelenie výnimky?
Bolo iba stručne napísané: áno, tento človek dostáva prezidentskú výnimku. Potom bola priložená faktúra, koľko má zaplatiť.

To myslíte vážne?
Úplne vážne. Faktúry som videla už pri svojich výskumoch v 90. rokoch. Boli modré. Mali štyri-päť častí, bola tam uvedené konkrétna suma. Dvakrát som videla prípady ľudí, ktorí dostali výnimku za 5-tisíc korún, pričom išlo o zníženú sumu – pôvodne to bolo 10-tisíc korún, ale niekto to zmenil. Jedna výnimka bola taká, že človek, ktorý ju mal dostať, zomrel tesne predtým, ako mohol zaplatiť svoju faktúru. Bol aj list lekára zo Spišskej Starej Vsi, on dostal čiastočnú výnimku za 1300 korún, to si pamätám presne.

Videli ste aj cenník výnimiek?

Nie, nič také, pokiaľ viem, oficiálne neexistovalo. To bolo podľa ľubovôle. Ale platilo, že každú výnimku podpísal Tiso osobne. Neviem, či to bol on alebo niekto iný, ale keď sa kancelária prezidenta rozhodla, že ide skúmať, či si daný človek výnimku zaslúži alebo nie, mali desať – jedenásť otázok, akýsi dotazník. Jedna bola o finančných pomeroch danej osoby, druhá bola adresovaná okresnému úradu, ktorého sa pýtali, koľko by daný človek mal zaplatiť s ohľadom na svoje finančné pomery. Skúmali sa detailne majetkové pomery. Videla som jedno odporúčanie, v ktorom sa uvádza, že 17-ročné dievča by nemalo zaplatiť veľa, lebo už takmer nič nemá.

Čo v jej prípade rozhodlo, že jej bola udelená výnimka?
Práveže nebola. Bola nemanželské dieťa, jej otec bol rímsky katolík. Chcela byť uznaná ako Árijka, pretože sa musela starať o matku a starú matku, obe Židovky. Napriek tomu, že okresný úrad sa prihovoril v jej prospech, výnimku nedostala. Doslova uviedli, že mala jediný majetok, nábytok, ktorý by v prípade potreby mohla predať. Vedela, že musí mať finančné zdroje pre prípad, že jej výnimku udelia.

O čom toto všetko vypovedá?
Bol to krutý a cynický režim. Neviem inak zdôvodniť, prečo mal byť niekto dôležitejší alebo lepší, len pre to, že mohol zaplatiť viac ako iní.

Dokázali by ste sa vcítiť do pozície úradníka, ktorý číta prosebné listy, dojímavé, hrozné príbehy a vie, že môže rozhodovať o živote a smrti?
Neviem si to predstaviť.

Ak bola žiadosť o výnimku zamietnutá, tiež tam bol uvedený podpis Tisa?
Keď mám pochybnosti, konzultujem dokumenty s Jamesom Wardom. Často je uvedené „zamietnuté“ a som presvedčená, že to napísal sám Tiso. Americký kolega však povie: asi máš pravdu, ale je to príliš krátke na to, aby sme to mohli povedať s istotou. Potrebujeme byť opatrní.

Čo poviete na tvrdenia obhajcov Tisa, že udelili 30- až 40-tisíc výnimiek Židom?

To je absurdné! Historici ako James Ward a Ivan Kamenec sa zhodujú, že celkovo tých výnimiek mohlo byť okolo tisíc. To zachránilo možno 4- až 5-tisíc ľudí, aj s príbuznými.

Vy sama ste videli 4 – 5 výnimiek, prečo si myslíte, že ich celkovo mohlo byť až tisíc?
Ward tieto veci skúmal dôkladne, jeho záverom dôverujem. Takmer každú škatuľu, ktorú som v archíve fondu kancelárie prezidenta republiky otvorila, už prebádal predo mnou on. Vidím to podľa jeho podpisu. Je voči mne veľmi ústretový.

Sú v archívoch aj odpovede kancelárie prezidenta pisateľom listov Tisovi?
Áno. Ľudia dostávali formálnu odpoveď – vašej žiadosti nebolo vyhovené. Jedna veta. Bez zdôvodnenia. A vrátili ľuďom doklady, ktoré poslali spolu so žiadosťou o výnimku. Často sa stalo, že v čase, keď im prišla odpoveď, už ľudia nežili, skončili v transporte do koncentračného tábora. Zaužívaná prax bolo zaslanie kópie okresnému úradu. Párkrát som videla, ako okresný úrad napísal, že je bezpredmetné hovoriť o tom, lebo daný človek bol vtedy a vtedy odtransportovaný.

Ktorý príbeh vám utkvel v pamäti osobitne?

Napríklad 33-ročná operná speváčka z Bratislavy. Bola chudobná, spievala v opere SND, starala sa o mamičku. Najprv ju poslali do zberného tábora na Patrónke, kde pár dní čakala na transport do Auschwitzu. V jej prípade išlo o druhý transport zo Slovenska. Písala Tisovi, že zo zúfalstva skončila na psychiatrii. Doslova mu píše, že keď na lôžku uvažovala o zmysle života, si uvedomila, že chcela byť kresťankou. Napísala, že keď mala 16 rokov, odišla zo židovskej cirkvi, ale neetablovala pre seba novú vieru. Dala sa pokrstiť a poslala Tisovi svoj krstný list. Zdôverila sa mu, že jej životným snom, ktorý sa jej splnil, bolo stať sa opernou speváčkou. Ale pre jej pôvod ju ako štátnu zamestnankyňu prepustili. Uvažovala som pri čítaní jej príbehu o zlomených snoch. Boli aj príbehy snúbencov, ktorí museli ukončiť vzťah pre židovský pôvod jedného z nich. A prosili Tisa o „láskavú výnimku“, aby mohli pokračovať a zosobášiť sa. Každý list je silný. Keď držím v ruke originál a vidím originálny podpis, prechádzajú mnou zimomriavky. Nedokážem pochopiť, ako to mohla byť pre šéfa kancelárie Neumanna „čistá mechanická práca“. Ľudia písali, že sú zúfalí, hladní, je im zima, boja sa o život. Ako mohli ísť Tisovi úradníci večer po práci k svojim rodinám?

Podobne ako gestapáci v Auschwitzi alebo v Sobibore.

Nielen to, oni tam aj vzali hračky židovským deťom, predtým ako ich poslali do plynu, a poslali ich svojim deťom do Rakúska alebo do Nemecka.

Poznáte identitu, mená pracovníkov Tisovej kancelárie?
Asi šiestich, robilo tam asi desať úradníkov. Boli zavalení listami, nestíhali ich vybavovať. Tá operná speváčka im napísala v decembri 1941 a trvalo rok, kým jej odpovedali – to už však bola po smrti.

Keby ste mali možnosť položiť Tisovi jednu otázku, čo by ste sa ho opýtali?
Kde je milosť a láska k blížnemu?

Madeline Vadkerty
Pracuje ako manažérka v Nadácii Milana Šimečku a ako dobrovoľníčka v Dokumentačnom Stredisku Holokaustu a tiež pre iniciatívu Zabudnuté Slovensko. Za svoje poslanie považuje podporovanie pamäti o holokauste, ľudských práv a demokratických inštitúcií. Je aj aktívnou členkou Rady pre charitu v Medzinárodnom klube žien.

V minulosti pracovala ako tlmočníčka a manažérka fundraisingu pre neziskovú organizáciu vo Washingtone, ktorá poskytuje služby ľuďom, čo prežili mučenie. Pracovala ako výskumníčka v Múzeu holokaustu vo Washingtone. Bola tiež zamestnaná v Americkej diplomatickej službe v USA a žila v bývalom Sovietskom zväze. Má diplom z francúzštiny a ruštiny z Georgetown University vo Washingtone.

00000866015515750063762201313617034943650860076108601137

Asi najpodstatnejšia časť Tisovho režimu je zahrnutá tu:
“yzerá to tak, že tí, ktorí mali viac peňazí, ktorí žili na západe Slovenska a ktorí boli pokrstení, mali väčšiu šancu dostať výnimku. To už sa berie ako fakt. Menej etablovaný je názor, ktorý som nadobudla počas výskumu, a síce, že výnimky boli na predaj.”
Jeden přeživší holocaustu povedal: “ukážte mi jedného chudobného, ktorý dostal výnimku”
Málokedy sa s touto korupčnou časťou holokaustu u nás robí. By som to považoval aj za jednu z motivácii zavedenia Zidpvskeho kódexu u nás.

000008660155157500637622013136170349436508589630

LONDÝN. Každý dvadsiaty dospelý Brit neverí, že sa stal holokaust a takmer polovica Britov nevie, koľko Židov pri ňom nacisti počas druhej svetovej vojny zavraždili.

Pätina Britov si myslí, že pri ňom zomrelo menej ako dva milióny Židov. Vyplynulo to z prieskumu, o ktorom dnes informoval denník The Guardian. Pri holokauste, ktorého obete si svet pripomína, bolo zavraždených šesť miliónov Židov.

"Tak široká ignorancia a dokonca popieranie je šokujúce," komentovala výsledky prieskumu Olivia Marksová-Woldmanová z organizácie Holocaust Memorial Day Trust. Túto organizáciu, ktorá si prieskum medzi 2000 ľuďmi nechala spracovať, financuje britská vláda a jej cieľom je šírenie povedomia o holokauste.

Anketa však taktiež ukázala, že 83 percent Britov považuje za dôležité o holokauste informovať. Tri štvrtiny opýtaných odpovedali, že je potrebné urobiť viac pre vzdelávanie ľudí o tejto tragickej kapitole dejín.

Za znepokojujúce označil výsledky prieskumu aj jeden z preživších Steven Frank. "Podľa mojej skúsenosti ľudia úplne nechápu, čo sa stalo, a preto sa cítim povinný zdieľať svoje skúsenosti," uviedol Frank, narodený v roku 1935 v Amsterdame.

Denník The Guardian pripomenul, že výsledky prieskumu zodpovedajú tomu, čo zistil vlani v novembri preskum pre CNN. Toho sa zúčastnilo 7000 ľudí v siedmich európskych krajinách (Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, Británii, Maďarsku, Poľsku a Švédsku).

Každý tretí odpovedal, že vie málo alebo nič o holokauste. V priemere päť percent ľudí povedalo, že o ňom nikdy nepočulo. Najhoršie výsledky v tomto smere boli vo Francúzsku, kde o tejto tragédii nepočula dokonca pätina opýtaných vo veku 18 až 34 rokov.

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22038715/kazdy-dvadsiaty-brit-neveri-ze-sa-stal-holokaust.html#ixzz5doesCmUe

00000866015515750063762201313617034943650858963008589830

https://www.facebook.com/pavelsibyla/videos/366910180757081/?__tn__=H-R

0000086601551575006376220131361703494365085896300858983008592244

https://dennikn.sk/1370756/od-adama-ako-sa-z-popieraca-holokaustu-stal-este-vacsi-popierac-holokaustu/?ref=tit

Nedávno som bol na srbsko-maďarskej hranici, keď sa mi ozval redaktor RTVS. Vraj čo hovorím na široko zdieľané a komentované video s popieračom holokaustu. Nechápal som. Po chvíľke mi „doplo“, že ide asi o video so študentom Adamom z Bardejova.

Rozpamätal som sa, že ten bol už dávnejšie, v novembri 2017, spoločne s inými miestnymi študentmi hosťom diskusie občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko, ktorú som moderoval – v tamojšej synagóge.

Čo sa stalo
Diskusia trvala dve hodiny, jej celý záznam vyhotovený Danielom Klembarom bol a naďalej je bez väčšieho povšimnutia (a agresívnych reakcií) takmer rok a štvrť na stránke .týždňa. Prečo teraz tá hystéria? – opýtal som sa sám seba.

Netrvalo dlho a ozvala sa mi Eva Mosnáková, 90-ročná pani preživšia holokaust, ktorá venuje svoj čas a energiu tomu, že obetavo chodí (nielen) s našou iniciatívou diskutovať o holokauste, fašizme a neonacizme po celom Slovensku. Takisto bola z „kauzy Adam“ zmätená, bola dokonca jedným z hostí onej diskusie a dobre sa na ňu aj na Adama pamätá.

Stalo sa to, že ďalší hosť našej bardejovskej diskusie, Pavel Sibyla, vtedy riaditeľ Nadácie Zastavme korupciu, dnes politik Progresívneho Slovenska, zavesil na svoju facebookovú stránku (PS PS) kratší zostrih diskusie. Adam tam vystupuje v interakcii s nami. Kto si celý záznam diskusie pozrie, pochopí, že sme na neho neútočili ani sme sa mu neposmievali. Naopak, chceli sme sa úprimne pokúsiť pochopiť, čo ho vedie k takým hrozným postojom a názorom. A keď sa mu spolužiačky začali chichotať, napomenul som ich. Nie pre jemnocitnosť voči popieračovi holokaustu, pre elementárnu slušnosť.

Pavel Sibyla krátky zostrih diskusie uverejnil bez toho, aby nám to ako iniciatíve Zabudnuté Slovensko dal vedieť. V poriadku, mrzí nás to, no ani v najmenšom jeho dobrý úmysel nespochybňujem. Urobil tak v Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Mrzelo nás aj to, že to dal na stránku, ktorá má v názve politickú stranu. Nejde o to, či mi je blízke Progresívne Slovensko. Dôležité je, že Zabudnuté Slovensko nie je a nechce byť prepojené so žiadnou stranou.

Všetko sa dá pochopiť, ak je dobrá vôľa, čo bolo obľúbené vyjadrenie môjho obľúbeného režiséra Ingmara Bergmana.

Rozumiem aj tomu, že Pavel Sibyla chcel videjkom, ktoré medzičasom šíril aj Refresher a informovali o ňom ako o facebookovej udalosti Hospodárske noviny a iné médiá, pričom v priebehu 30 hodín ho videlo 175-tisíc ľudí, poukázať na vážne deficity nášho vzdelávacieho systému. Keďže tu máme takýchto Adamov a Lívie.

Každá nadávka mu dodala energiu
Tu je však veľký problém. Udialo sa to, čo zvykneme nazývať neželané dôsledky ušľachtilých činov. Adamovi, o ktorého vývoji názorov od novembra 2017 doteraz nič nevedel ani Sibyla, ani my, časť divákov na Facebooku v reakcii na video nadávala, boli vulgárni až agresívni. Druhá časť ho podporovala. Nemusíte byť psychológ, aby ste si vedeli zodpovedať otázku, čo to s Adamom urobilo.

plus adamove nové videjko

0000086601551575006376220131361703494365085896300858983008589839

mladý pán je mozek..

0000086601551575006376220131361703494365085896300858983008589838

smutné

000008660155157500637622013136170349436508534192

deportacie na Slovensku v roku 1938. uz o tom bolo popisanych viacero clankov, ale myslim, ze sa stale o tom velmi nevie. pritom, je to krasny priklad toho ako Tiso "zachranoval" zidov a otrepal by som to o hlavu kazdemu, kto chce Tisa zbavit viny za deportacie pocas slovenskeho statu.

najnovsi clanok na historywebe:
http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/ked-tiso-deportoval-zidov#.W3PrKyQzbct

obsiahlejsi prispevok prof. Niznanskeho z roku 2000 In: Židovská komunita na Slovensku : obdobie autonómie. Porovnanie s vtedajšími udalosťami v Rakúsku
http://www.dejiny.sk/Whois/Nizn/Articles%2024.htm

000008660155157500637622013136170349436508521391

nepatri to sice sem uplne, ale je to velmi zaujime. konflikt ukrajincov s poliakmi pocas 2ww, pri ktorom zahynulo cez 100 000 ludi. Bandera&co.
ide len o recenziu na knihu, ale uz aj to je dost tazke citanie.
http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/na-volyni-sa-varila-krvava-kasa#.W0XlFtIzbcv

000008660155157500637622013136170349436508484217

On 4 April 1943, a young Jewish woman named Klara Prowisor was travelling by train from the Mechelen holding camp in Nazi-occupied Belgium to the Auschwitz concentration camp in Poland. Knowing the fate that inevitably awaited her once she crossed the German border, she made the painful decision to leave her ailing father and jump from the train before it left Belgium. The short documentary I Have a Message for You finds Prowisor, now aged 92 and living in Tel Aviv in Israel, recalling the fateful moment that saved her life, and the remarkable message she would receive from her father some 20 years after his death. The Italian-born, London-based filmmaker Matan Rochlitz interweaves interviews and old photographs with evocative animations to tell Prowisor’s extraordinary story, and to offer a moving distillation of the breadth of human possibilities – our capacity for horrendous cruelty and for profound love.

000008660155157500637622013136170349436508468675

https://www.jacobinmag.com/2017/05/uk-concentration-camps-wwii-poland-internment-prisoners

00000866015515750063762201313617034943650846867508477335

aj taketo https://densho.org/american-concentration-camps/

ale to neni ziadna novinka.

btw, fema ma momentalne niekolko koncentrakov v pripade, ze by bolo v usa vyhlasene stanne pravo. tym padom by prezident zotrval v urade do jeho skoncenia, takze treba niekam davat opoziciu. su to vacsinou prazdne vaznice, ale renovuju sa aj stare tabory pre pow.

000008660155157500637622013136170349436508458280

Drunk on genocide: how the Nazis celebrated murdering Jews

000008660155157500637622013136170349436508452547

https://dennikn.sk/1018464/historik-hlavinka-o-polskom-zakone-o-holokauste-kolega-mi-uz-len-odpisal-polsko-sa-zblaznilo/

Historik Hlavinka o poľskom zákone o holokauste: Kolega mi už len odpísal – Poľsko sa zbláznilo
Uznávaný historik Ján Hlavinka vysvetľuje, že ak mediálny diskurz o kontroverznej novele zvýrazňuje nezmyselný pojem „poľský koncentračný tábor“, ide mimo podstaty veci, ktorou je všeobecne sloboda vedeckého výskumu a spoločenskej diskusie o podiele jednotlivých Poliakov na holokauste.

Ján Hlavinka. Foto – Andrej Bán
Ján Hlavinka (1979) je historik, venuje sa problematike holokaustu. Absolvent Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (odbor politológia-dejepis). V roku 2013 na Filozofickej fakulte UK a v Historickom ústave SAV v Bratislave obhájil dizertačnú prácu na tému Arizácia židovských podnikov v Šarišsko-zemplínskej župe 1939 – 1945. V rokoch 2002 – 2003 pracoval ako historik v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a v rokoch 2003 – 2008 v Ústave pamäti národa. Od roku 2008 pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave a v januári tohto roka sa stal riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu (DSH) v Bratislave.

Ako ste sa dostali k problematike holokaustu?

Už na začiatku svojej vedeckej kariéry. V Slovenskom národnom archíve som našiel hárky Súpisu Židov, v ktorých boli zachytené mená a údaje Židov z môjho rodného mesta Medzilaborce tesne pred deportáciami v roku 1942. Zistil som, že o tejto kapitole dejín svojho rodiska neviem nič. Vlastne som vtedy ani nevedel, že v meste bola kedysi veľká židovská komunita.

Začal som sa tejto téme venovať a postupne som sa cez informácie o osude medzilaborských Židov dostával hlbšie a hlbšie do témy holokaustu. O osudoch členov medzilaborskej židovskej komunity som neskôr napísal svoju prvú vedeckú monografiu a pri téme holokaustu som zostal.

Vlani na jeseň sme boli spoločne v bývalom vyhladzovacom tábore Sobibor na východe Poľska. Toto miesto v lesoch je pomerne neznáme, až dnes budujú pamätník, pritom tam zahynulo približne toľko Židov zo Slovenska ako v Auschwitzi. Prečo je to tak?

Sobibor je pomerne neznámy na Slovensku. V Poľsku a vo svete sa o ňom dnes vie a v poslednom čase aj dosť hovorí. Prvý pamätník tam postavili ešte za socializmu, v čase, keď sa v západnom Nemecku konal proces s príslušníkmi SS, ktorí pôsobili v tomto tábore. Dnes vieme, že nacisti v Sobibore zavraždili približne 200-tisíc Židov. Asi 25-tisíc obetí pochádzalo z územia vtedajšieho Slovenska.

Pred pár rokmi sa začali práce na vybudovaní nového komplexu – pamätného miesta a múzea, prebehli tam dôležité archeologické vykopávky. V tomto roku by mal byť tento projekt dokončený a múzeum otvorené. My sme však naozaj mali možnosť ešte vidieť les, po ktorom sa prechádzali ľudia zbierajúci huby a akoby ignorujúci význam priestoru. O čom to vypovedá, je veľmi ťažké špekulovať.

Foto – Andrej Bán
Čo si ako historik myslíte o kontroverznom poľskom zákone o holokauste, presnejšie o Inštitúte pamäti národa (IPN)?

Ide vlastne o novelu zákona o poľskom IPN. Hoci to médiá zjednodušene podávajú tak, že poľská vláda touto novelou chce len chrániť povesť Poľska a postihovať nesprávne tvrdenia o „poľských koncentračných táboroch“, v skutočnosti je to omnoho širší a zložitejší problém.

Novela v skutočnosti stanovuje, že každý, kto verejne alebo napriek faktom pripisuje zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť poľskému národu alebo štátu za zločiny proti ľudskosti, mieru a vojnové zločiny spáchané nemeckou treťou ríšou, má byť potrestaný pokutou alebo trestom odňatia slobody do troch rokov. Z faktografického hľadiska teda nejde len o nesprávne tvrdenia o „poľských koncentračných táboroch“ alebo názvy táborov – ide o otázku kolaborácie s nemeckými nacistami ako takú.

Hlavný bod sporu teda nie je pojem „poľský koncentračný tábor“?

Nie. Kritika novely nie je o pojmoch typu „poľský koncentračný tábor“ – v tom je jasno. Všetky vedecké autority a medzinárodné organizácie dávno uznávajú, že pojem „poľský koncentračný tábor“ je nezmysel a že keď sa vyjadrujeme o tábore Auschwitz, nemali by sme používať názov neďalekého poľského mestečka.

Kritika novely zákona o IPN prichádza pre iný moment. Pre podozrenie z toho, že by novela mohla obmedzovať slobodu vedeckého bádania holokaustu a slobodu diskusie o holokauste.

V novele zákona sa síce hovorí, že sa nevzťahuje na výsledky vedeckého výskumu a umeleckej činnosti, ale jej ustanovenia sú vágne a ozývajú sa hlasy, že poskytujú rôzne možnosti výkladu. Kto povie, čo je vedecký výskum a čo nie je? Padajú otázky, či je výskum študenta, ktorý píše ročníkovú prácu, dostatočne vedecký. A čo žurnalisti? V novele sa síce hovorí o pripisovaní zodpovednosti alebo spoluzodpovednosti poľskému národu alebo štátu, ale je otázka, či neobmedzuje skúmanie konkrétnych prípadov kolaborácie a zločinov spáchaných jednotlivcami. Môže napríklad rozhlasový reportér pracovať na konkrétnom prípade udania ukrytých Židov ich susedom?

A potom je tu veľmi dôležitá otázka, aké je to prostredie, v ktorom si musí človek zaujímajúci sa o seriózny výskum holokaustu klásť otázku, či mu to stojí za prípadné opletačky s políciou, prokuratúrou a súdmi.

Foto – Andrej Bán
Prečo je vôbec pre Poľsko takýto zákon dôležitý?

Nemyslím si, že tento zákon je dôležitý pre Poľsko. Je dôležitý pre politické sily, ktoré dnes v krajine vládnu. V Poľsku je dnes moc v rukách konzervatívcov, ktorí razia nacionalistickú politiku, a uvedená novela zákona je výsledkom tejto politiky. Jednoducho: momentálne riešia politiku pamäti a hovoria do toho, ako skúmať a vykladať dejiny, tak, ako predtým upravovali pomery v súdnictve a podľa svojich predstáv menili pomery v iných oblastiach.

Aj keď sa v médiách stále hovorí o nesprávnych vyjadreniach typu „poľské koncentračné tábory“ a vyťahujú sa takéto chyby v zahraničí, myslím, že sa treba spýtať, či táto novela zákona nie je nasmerovaná predovšetkým smerom dovnútra Poľska. Treba si položiť otázku, či to nie je skôr o nastavení „vnútorného prostredia“, v ktorom sa má skúmať holokaust a aj kolaborácia jednotlivcov.

Tomu, že v krajine, kde vládne Kaczyńského konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS), ide o prejav prebudeného antisemitizmu, nasvedčujú sociologické výskumy. Čoraz viac Poliakov si myslí, že súčasní Židia sú zodpovední za ukrižovanie Ježiša.

Neviem, ako by súčasní Židia mohli byť zodpovední za ukrižovanie Krista v počiatkoch nášho letopočtu…

Téza o zodpovednosti Židov za Kristovo ukrižovanie, samozrejme, existuje a je tu stáročia. Aj u nás na Slovensku. Niektorí slovenskí historici dokonca považujú náboženský antisemitizmus a de facto aj toto tvrdenie za jeden z pilierov autochtónneho slovenského antisemitizmu, ktorý tu bol prítomný v období holokaustu. Tým chcem povedať, že to nie je len záležitosť niektorých Poliakov. Ak sociologické prieskumy nasvedčujú, že v Poľsku narastá počet ľudí, ktorí sa hlásia k takýmto nesprávnym názorom, potom im nemám dôvod neveriť. Ale toto nepovažujem za motív a ani prameň diskutovanej a problematickej poľskej novely zákona. Môže to niečo hovoriť o prostredí, v ktorom sa má aplikovať.

Foto – Andrej Bán
Proti zákonu sa ozvali vaši zahraniční kolegovia. Napríklad riaditeľovi pamätníka Jad va-šem v Izraeli to pripomína časy komunistickej totality. Izraelská historička Havi Dreifussová hovorí o atmosfére strachu, ktorá teraz hrozí pri skúmaní holokaustu. Súhlasíte?

V podstate súhlasím. Novela, ako som povedal, vyvoláva obavy z možného obmedzenia slobodného vedeckého bádania a slobodnej diskusie a z toho, že de facto „nastavuje“, jemne povedané, nepriaznivé prostredie pre kohokoľvek, kto sa chce venovať témam ako holokaust, kolaborácia a podobne.

Výroky niektorých politikov v minulosti, napríklad exprezidenta Obamu v roku 2012 o „poľskom koncentračnom tábore Osvienčim“, boli iste nešťastné. Je však správne trestať takéto chyby zákonom? Nestačila by diplomatická žiadosť o opravu?

Ešte raz, neexistovali žiadne „poľské koncentračné tábory“ a počas vojny nebola ani žiadna oficiálna kolaborácia poľských predstaviteľov s nacistickým Nemeckom. Poľsko bolo nacistami okupovanou krajinou, nacisti zriadili na okupovanom území dnešného Poľska viaceré koncentračné a vyhladzovacie tábory, prenasledovali a pripravili o život aj obrovský počet Poliakov.

Viac ako 6700 Poliakov dnes nesie titul Spravodlivý medzi národmi. Boli však aj takí Poliaci, a hovoríme tu o jednotlivcoch, ktorí kolaborovali s nacistami a napríklad udali či fyzicky napadli Židov. To je presne ten moment, o ktorom sa bavíme. Vo vede i žurnalistike existujú mechanizmy na pomenovanie, kritiku a opravu chýb a nevidím dôvod na akékoľvek trestnoprávne riešenia týchto vecí.

Mimochodom, veľmi by ma zaujímalo, ako by poľské justičné orgány pokutovali alebo uväznili predstaviteľa iného štátu alebo človeka, ktorý mu napísal prejav s chybným tvrdením.

Celé to vyvolalo ostrý spor medzi Poľskom a Izraelom. Reagujú obidve strany adekvátne?

Nechcem sa baviť o tom, či reakcie predstaviteľov štátov sú adekvátne. To by som prenechal politológom a iným expertom. Pokiaľ sa však zamýšľam nad dôvodom sporu a reakcií, tak mi z toho vychádza, že reakcia Izraela je prirodzená. Neviem si predstaviť, ako by Izrael, ktorý de facto zakladali preživší holokaustu, v ktorom stále žijú preživší holokaustu a ich potomkovia a pre ktorý je téma holokaustu taká dôležitá, mohol akceptovať hroziacu kriminalizáciu vyjadrení týchto preživších a kriminalizáciu výskumu či diskusie o holokauste.

A zároveň musím dodať ešte niečo: poľskú novelu zákona zďaleka nekritizuje len Izrael. Kritizujú ju aj medzinárodné organizácie zaoberajúce sa výskumom a pripomínaním holokaustu. Napríklad predstavitelia International Holocaust Remembrance Alliance, ktorej členskou krajinou je aj Slovensko a aj Poľsko. Kriticky sa vyjadrili aj predstavitelia amerického United States Holocaust Memorial Museum.

Foto – Andrej Bán
Ste v blízkom kontakte s poľskými historikmi. Majú obavu o svoju nezávislosť, o to, že im štátna moc nasadí čosi ako náhubok autocenzúry?

Povedal by som, že hlasy tých, s ktorými som v kontakte, znejú znechutene. Kolega, ktorého z pochopiteľných príčin nechcem teraz menovať, mi k týmto veciam lakonicky napísal: Poľsko sa zbláznilo. Nemyslím si, že moji kolegovia a priatelia sa boja autocenzúry. Ale to len preto, že ich osobne poznám a viem, že oni konkrétne si nikdy náhubok nasadiť nedajú. Viem si však predstaviť, že sú takí, ktorí sa boja, a stretol som aj takých, ktorí už „idú s establišmentom“, a to dlhší čas.

Vláda zákon obhajuje tým, že sa netýka slobody vedeckého výskumu. Kto a ako však posúdi, čo je vedecký výskum? Môže to byť prokuratúra, ako uvádza zákon?

Podľa môjho názoru je otázka posudzovania „vedeckosti“ problém a prokuratúra nemusí mať dostatok erudície na to, aby sa s ňou vyrovnala. Pokiaľ viem, orgány činné v trestnom konaní sa veľmi často obracajú na znalcov, aby im pomohli veci kvalifikovať. Pýtam sa sám seba, čo sa bude diať v takýchto prípadoch.

Zákon nepopiera holokaust, no zmenšuje alebo celkom vylučuje možnosť, že by sa na ňom podieľali aj Poliaci. To je v rozpore s historickými faktmi – za všetky spomeňme pogrom na Židov v Jedwabnom (1941). Ako to vnímate?

Zákon hovorí o postihovaní vyjadrení, že na zločinoch proti ľudskosti sa podieľal poľský národ alebo štát. Poľskí diplomati aj v našich médiách prezentovali vec tak, že poukázanie na individuálne akty kolaborácie jednotlivcov zákon nebude postihovať. O tých sa teda má dať hovoriť.

Ale vidíte, bavíme sa o výklade. Čiže to bude musieť robiť aj každý, kto sa bude chcieť týmto veciam vedecky či inak venovať, hovoriť o nich. A to je problém. Je to ešte slobodné prostredie? Prečo nestačia klasické mechanizmy, ktoré poskytuje veda, žurnalistika a podobne?

Foto – Andrej Bán
Aký bol podľa súčasnej úrovne historického bádania podiel Poliakov na prenasledovaní Židov za vojny a po nej?

Neviem, či existujú takéto štatistiky. Vieme celkom určite, že existovali prípady individuálnej kolaborácie jednotlivcov v podobe udaní Židov, fyzické útoky jednotlivcov alebo skupín jednotlivcov na Židov a podobne.

Začali sme tento rozhovor Sobiborom. Pripomeniem teda preživšieho, ktorý bol účastníkom sobiborského povstania väzňov z tábora a ktorý ušiel z tábora počas povstania, pána Thomasa Blatta. Čo sa stalo jemu? Hľadal spolu s ďalšími spoluväzňami a utečencami zo Sobiboru úkryt u Poliaka. Ten ich najprv za peniaze ukryl a neskôr s pár inými mužmi napadol. Blatt ten útok zázrakom prežil.

Čo účinnejšie chráni dobré meno krajiny, v tomto prípade Poľska: poctivá a otvorená, aj sebakritická reflexia dejín, alebo popieranie akejkoľvek zodpovednosti?

Určite to prvé. Popieranie zodpovednosti sa väčšinou podarí postaviť do zrkadla prameňov a vyvrátiť. A dnes žijeme v takej dobe, že pramene je veľmi ťažké utajiť.

Je už historický výskum holokaustu ukončený?

Žiadny historický výskum nie je nikdy ukončený. Teda ani výskum holokaustu. Možno sa v ňom len posúvať dopredu, precizovať ho a aplikovať jeho výsledky na iné oblasti, napríklad vzdelávanie a výchovu. Ale to sa dá len vtedy, keď je sloboda.

000008660155157500637622013136170349436508437790

Je to starší článok. Viete ho sem dať niekto celý? Ďakujem
https://dennikn.sk/653927/jasenovac-miesto-kde-omdlievali-aj-fasisti-danteho-peklo-existovalo/?ref=pt

00000866015515750063762201313617034943650843779008438858

prosim.

Jasenovac. Miesto, kde omdlievali aj fašisti. Danteho peklo existovalo
Ustašovci likvidovali Srbov, Židov a Rómov nepredstaviteľným spôsobom.

Poprava v Jasenovaci
Mladí chlapi v uniformách vyberajú z radu ďalšieho. Vystrašený pán vo veste a košeli je donútený kľaknúť si. Vzpiera sa. Niekoľkí uniformovaní sa postavia za neho, dvaja vedľa neho. Jeden drží zajatca za vlasy, druhý vezme pílku a priloží ju obeti na krk. Urobia si fotografiu na pamiatku a potom chlapíkovi odpília hlavu.

V tom istom čase pár desiatok metrov od nich berie uniformovaný mladík do rúk ďalšie bábätko a s poriadnym švihom ho hádže o murovanú stenu. Jeho kolegovia zatiaľ zabíjajú chorú babičku kladivom a sekerou.

Pri rieke si vyberajú malé deti ďalší kati, s rehotom ich hádžu do vody. A tam, kdesi medzi, je tehelňa s pecami. Uniformovaní do nich hádžu, koho si zmyslia, a upaľujú ich zaživa. Už ich nebaví vypichovať oči hákmi a sťahovať ľudí z kože. Škoda guliek a plynu, keď to ide aj lacnejšie.

Áno, je to drsné. Nie je to však opis z béčkovej hororovej beletrie, ale realita z koncentračného tábora Jasenovac v Chorvátsku. Uniformovaní vrahovia si vravia ustašovci a svoje činy obhajujú tým, že sú vlastenci a čistia krajinu v mene jej nezávislosti. Čo na tom, že Chorvátsko je nezávislé už od apríla 1941? Píše sa rok 1942, potom 1943, 1944, až sa začne rok 1945.

Hmla z krvi
Je druhá svetová vojna. Keďže tamojšie väznice pre nepriateľov štátu praskajú vo švíkoch, niečo vyše hodiny cesty od Záhrebu sa pre nich buduje koncentrák Jasenovac. Tábor, kde nakoniec z metód tamojších popráv omdlievali aj oveľa „skúsenejší“ fašisti.

Ukazujú to ich hlásenia do Berlína. Tábor, ktorému velil mladučký Dinko Sakić. Tábor, nazývaný aj Osvienčimom Balkánu. Tábor, o ktorom sa u nás takmer nevie.

Filmár Robert Kirchhoff, ktorý nakrútil dokument o rómskom holokauste s názvom Diera v hlave, kde účinkujú aj ľudia, čo prežili Jasenovac, priznáva, že keď začal študovať tento tábor, pohlo to s ním tak, že sa to podpísalo aj na jeho rodine.

„Mal som doslova nočné mory. To boli také strašné veci, že človeku sa až zastavuje rozum. Ak existuje najhlbšie Danteho peklo, tak bolo práve tam.“

Jedna z Rómok vo filme opisuje, čo zažila. „Ako som skončila v Jasenovaci? Najprv zabili moju babku samopalom. Videla som, ako sa na mňa pozerá. Myslela som si, že je živá. Zobrala som šaty a chcela som ju do nich zabaliť. Ťahali ju za nohy po ceste. Potom som počula, že deda, ktorý, chudák, nemohol chodiť, hodili do vody. Odniesla ho. Jedna Cigánka a plno ďalších, všetky zabité deti sa pozerali. Myslela som, že sú živé. Nevedela som, že keď človek zomrie, tak vidí.“

Peklo ju čakalo aj priamo v tábore. „Bolo tam toľko krvi, až sa z nej vytvorila hmla. Nebolo cez ňu vidieť. Prišiel ustašovec, v ruke držal nôž. Vraví mi, že ochutnaj malá, aká je ľudská krv slaná.“

Ideálne miesto
Prečo tábor vznikol práve v Jasenovaci? Ako uvádza oficiálna stránka dnešného pamätného miesta a múzea, ktoré vzniklo na mieste bývalého koncentráku, má výhodnú polohu pri železničnej trati, takže nebol problém s „dovozom“ obetí. V okolí rieky Sáva sú navyše rozsiahle močiare, ktoré bránili nepovolanému prístupu k táboru a znižovali aj šance na útek.

Na ten si preto trúflo málo ľudí, navyše tábor strážilo až 1500 ustašovcov a popravou sa trestala nielen odhalená príprava úteku. Každý, kto chcel utiecť, vedel, že ak sa o to pokúsi, ustašovci sa zabitím pomstia tým, čo ostali.

Ide tiež o oblasť, ktorá je často vystavená záplavám, čím ustašovci získali vynikajúce alibi – pracuje sa tam predsa na rekultivácii územia, aby sa dalo využiť na poľnohospodárske účely. Tak to aspoň uvádza periodikum s názvom Chorvátsky národ z roku 1941.

Nepriateľ je jasný – Srbi, Židia, Rómovia
Nepriateľmi chorvátskeho štátu vtedy boli najmä Srbi, Židia, Rómovia, ale aj protifašisticky naladení domáci. Smolu mali aj veriaci iných náboženstiev ako katolíckeho. Zväčša pravoslávni Srbi šaleli od strachu, režim ich nútil prejsť na katolícku vieru, prípadne rovno vraždil.

Mená Dinko Sakić aj Ante Pavelić si zapamätajte, sú kľúčové, jeden väčší grázel a sadista ako druhý.

Pavelić bol taký nadšený z Taliana Mussoliniho, až si s kamarátmi založil vlastnú fašistickú pospolitosť a nazval ju Ustaša, čo v tamojšom jazyku znamená povstalec. Mussolini, ktorý zase nemohol spávať pre existenciu Juhoslovanského kráľovstva, ho vybavil výzbrojou a financiami.

V roku 1934 to pre ustašovcov začalo vyzerať nádejne. Vo Francúzsku sa podaril atentát na juhoslovanského kráľa Alexandra. Ustašovci si na to najali bulharského teroristu. Pavelić za to v neprítomnosti oficiálne schytal trest smrti, Francúzi však páky na jeho dolapenie nemali.

Naopak, získal si obdiv ďalšieho psychopata – Hitlera. Mohol tak ďalej snívať o samostatnom Chorvátsku bez Srbov, Židov a Rómov.

V apríli 1941 sa druhá svetová vojna dovalila aj do Juhoslovanského kráľovstva. Armáda to vzdala už po pár dňoch, a tak pod taktovkou Talianska a Nemecka vznikol Nezávislý štát Chorvátsko. Ustašovci sa konečne dostali k moci.

Okamžite začali plniť svoj plán – definitívne vyriešiť srbskú otázku. Masovými popravami, vyháňaním za hranice, nútením prejsť na katolícku vieru, demoláciou náboženských pamiatok. Popolom ľahli stovky pravoslávnych kostolov.

Pavelić sa netajil tým, že jeho režim je katolícky. Koniec koncov, požehnal mu aj arcibiskup Záhrebu Alojzije Stepinac. Katolícka cirkev sa v názoroch na šialených ustašovcov rozdelila, mnoho kňazov ich však potichu aj nahlas podporovalo.

Rómovia smerujúci do JasenovacaRómovia smerujúci do Jasenovaca.
Ultrasadisti
Ako uvádza britský dokumentárny film Nazi Collaborators, ktorý pred rokmi odvysielala aj Česká televízia, Dinko Sakić, len 20-ročný mladík, sa do Jasenovaca sám hlásil ako strážnik.

Vtedy nemohol tušiť, že sa stane jedným z najväčších sadistov a vrahov svetovej histórie. Zaľúbil sa však do nevlastnej sestry vrchného veliteľa ustašovských koncentrákov Vjekoslava Luburića.

Ako píše Mario Kevo z Chorvátskeho historického ústavu, Luburić sa bol osobne inšpirovať, ako majú správne tábory vyzerať, v Sachsenhausene. Strávil tam desať dní.

A do kohože sa to Sakić zamiloval? Do sadistickej dozorkyne v Jasenovaci. Keď si ju vzal za ženu, všimol si ho aj jeho švagor – Luburić. Mal tak len 24 rokov, keď dostal post svojho života – stal sa veliteľom tábora Jasenovac.

V dnešnom múzeu nájdete vystavené aj nástroje, ktorými sa tam vraždilo. Nielen kladivá, sekery a háky, ale aj špeciálny nôž, ktorému sa v hantírke hovorilo „podrezávač Srbov“. Konštruovaný tak, že čepeľ bola špeciálnym náramkom pripevnená o zápästie a dlaň tak, aby sa dali ľahko podrezávať hrdlá.

Presláveným sadistom sa tam stal františkánsky mních Miroslav Filipović, ktorého vyrazili z rádu v roku 1942. Mal záľubu v zabíjaní krompáčom a v mimoriadne krutom mučení.

Petar Brzica, tiež študent u františkánskych rehoľníkov, za ním nezaostával, vyžíval sa najmä v používaní vyššie spomenutého špeciálneho noža na hrdlá.

Čierny oblek, čierny fúrik
Väzni pracovali v katastrofálnych podmienkach 12 hodín denne, zomierali aj na vyčerpanie a hlad. V lepších časoch mali zemiakovú polievku a fazuľu, v horších len listy kapusty.

O kilogram chleba sa delili dvanásti. Keďže šlo o záplavovú oblasť, okrem krýs ich trápili komáre a nedostatočná hygiena. Šírili sa hnačky a dyzentéria.

Režim v Jasenovaci bol taký neuveriteľný, že začal prekážať nielen nacistom, ale aj Chorvátom. Informácie sa napriek utajovaniu dostávali na verejnosť. Prišiel preto pokyn nafotografovať propagandistické zábery, kde väzni vykonávajú akože „prospešné práce“ pre štát.

Ustašovci verejne priznávali len to, že tábor slúži na vzdelávacie a pracovné účely nebezpečných osôb.

V skutočnosti v barakoch umierali deti na hnačky, týfus a hlad, ďalšie končili v rieke Sáva. V Kirchhoffovom dokumente rozpráva aj pamätníčka Smilja Tišma, ktorá sa do Jasenovaca dostala ako štvorročná.

„Jeden muž v čiernom obleku išiel každé ráno cez obrovskú halu, v ktorej sme spávali my, deti. Každé ráno pred sebou tlačil vozík. Keď si všimol, že nejaké dieťa je mŕtve, chytil ho za nohu alebo ruku, a hodil ho na fúrik. Každé ráno som pozerala na toho čierneho človeka v čiernom obleku a s čiernym vozíkom.“

Keď ustašovci konečne pochopili, že vojna sa môže skončiť aj inak, ako plánovali, lebo Titove partizánske jednotky sa pomaly spájali s Červenou armádou, Sakić dostal jasný rozkaz – zlikvidovať väzňov a zničiť všetky dôkazy o tábore. Ako prví na to doplatili starí a chorí, ktorých telá skončili v Sáve.

Tabuľka počtu identifikovaných obetí v Jasenovaci - deti, muži a ženy. Zdroj - www.jusp-jasenovac.hrTabuľka počtu identifikovaných obetí - deti, muži a ženy. Zdroj - www.jusp-jasenovac.hr
Stotisíc mŕtvych, grázli utiekli
Tábor bol oslobodený v apríli 1945. Napriek rozsiahlemu vyšetrovaniu sa nikdy nezistilo, koľko obetí má na svedomí. Nedá sa to, miesto činu poznačili spojenecké nálety aj samotní ustašovci, ktorí sa snažili zlikvidovať čo najviac dôkazov. Rôzne zdroje preto udávajú rôzne čísla. Väčšina sa zhoduje, že tam zomrelo približne 100-tisíc ľudí.

Rôzne komisie sa dlho snažili čo najviac zmapovať obete. Nakoniec sa ich k marcu 2013 podarilo identifikovať viac ako 83-tisíc, z nich takmer 48-tisíc Srbov, viac ako 16-tisíc Rómov a viac ako 13-tisíc Židov. Slovákov bolo identifikovaných 106.

Príslušné záznamy ukazujú meno a priezvisko obete, meno otca, miesto narodenia, dátum narodenia, etnickú príslušnosť, spôsob popravy, meno kata, vek a miesto úmrtia.

Keď nezávislé Chorvátsko padlo, tí naivnejší zrejme čakali, že vinníci dostanú tresty. V skutočnosti tisícky ustašovcov utiekli a snažili sa dostať najmä do Argentíny. Tamojší prezident Juan Perón totiž k podobným psychopatom hýril obdivom.

Urobili tak aj Pavelić a Sakić, utiecť sa podarilo aj hrdlorezovi Brzicovi. Sadista z tábora Miroslav Filipović také šťastie nemal, v roku 1946 ho po odsúdení obesili. Chorváti pred súd postavili aj arcibiskupa Stepinaca.

O tom rôzne zdroje tvrdia, že neskôr na hrôzy ustašovcov upozorňoval, verejne však proti nim nevystúpil. Dostal šestnásť rokov, odsedel si päť. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za mučeníka a blahoslaveného.

Katolícka cirkev mala po vojne pošramotené meno nielen u nás, kde zlyhal prezident a kňaz v jednej osobe. Britský dokument uvádza, že USA po vojne vypustili dovtedy tajnú správu o tom, že Vatikán zadržiaval asi 200 miliónov švajčiarskych frankov, ktoré ustašovci ukradli Srbom a Židom.

Dolapenie po viac ako 50 rokoch
Exšéf ustašovcov Pavelić sa v roku 1958 zrazu objavil v televízii, kde obhajoval svoju minulosť. Rok predtým na neho spáchali neúspešný atentát, a tak z Argentíny utiekol do Španielska. Zomrel v roku 1959.

Sakić mal väčšie šťastie. Keby v roku 1995 nepodľahol túžbe po sláve a nepustil k sebe novinárov, príslušné orgány by ho zrejme nikdy neobjavili a dožil by v pokoji.

V interview, ako inak, tvrdil, že v Jasenovaci nik nikomu neubližoval. Na kamere však vidieť, ako veľmi ho otázky o tábore zaskočili. Habkal aj pri banálnej otázke, či tam vôbec pracoval. Snažil sa síce usmievať, príliš mu to však nešlo.

Keď reláciu so Sakićom videl jeden z lovcov nacistov zo Strediska centra Simona Wiesenthala, okamžite za ním vyštartoval. O chvíľu sa vrah konečne ocitol vo väzbe a v roku 1998 sa po viac ako 50 rokoch odišiel zodpovedať za svoje činy do Chorvátska.

Svedčilo proti nemu 30 svedkov, medzi nimi aj tí, čo prežili jeho velenie v Jasenovaci. Sakić, už starý pánko v okuliaroch, sa pri príchode na pojednávania aj počas ich výpovedí smial. Vinu popieral.

Dostal 20 rokov, obete sa museli v hrobe obrátiť. Zomrel v roku 2008, pochovali ho v ustašovskej uniforme. Katolícky kňaz nad jeho hrobom povedal, že na meno Sakić by mal byť hrdý každý skutočný Chorvát.

Jeho podarená manželka, ktorá o všetkých zločinoch ako dozorkyňa vedela, odsúdená nebola, po troch mesiacoch ju obvinenia zbavili pre nedostatok dôkazov.

V júli 2011 na ňu Srbsko vydalo medzinárodný zatykač pre mučenie väzňov a účasť na ich likvidácii. V apríli 1945 vraj prikázala popraviť všetky ešte žijúce ženy a deti v tábore.

Chorvátske médiá reagovali, že zomrela ešte vo februári 2011. Srbské médiá oponovali, podľa nich v tom čase už opäť žila v Argentíne.

Na mieste tábora dnes nájdete pamätník s názvom Kvet srbského architekta a filozofa Bogdana Bogdanovića. Ako hovorí dokumentarista Robert Kirchhoff, ide o pamäť obnaženú metaforou.

V roku 2016 toto bývalé peklo navštívilo takmer 13-tisíc návštevníkov. U nás o ňom vlastne ani nevieme.

0000086601551575006376220131361703494365084377900843885808439540

vyzerá to ako prepis z tohoto dokumentu

0000086601551575006376220131361703494365084377900843885808439230

Nemyslim, ze je Jasenovac zase az takym neznamym miestom. Isto, nehovorilo sa o nom tolko ako Auschwitz-Buirkenau (Osvienčim-Brezinky), Terezine, Buchenwalde, Sachcenhausene, Sobibore, a pod., ale kazdy kto sa trosku hlbsie zaujimal o II. svetovu vojnu a najma o masove vyvrazdovanie nepohodlných skupin obyvatelstiev a najma o holokaust sa s nazvom tohto koncentraku/vyhladzovacieho tábora davno stretol. Tam instalovany zeriav s nazvom Granik je dobre znamy, rovnako preteky dozorcov v podrezavani hrdiel obeti na cas (s vysledkom vyse tisic ludi za jednu noc u kazdeho zo zucastnenych) atd.... V porovnani so zverstvami hitlerovského Nemecka v Bielorusku a na Ukrajite je to ale stale odvar....zialbohu.

0000086601551575006376220131361703494365084377900843885808439128

o polstorocie nato si to Srbi trosku vynahradili
https://www.absynt.sk/vsem-sracum-navzdory
https://www.absynt.sk/akoby-si-kamen-jedla
https://en.wikipedia.org/wiki/Omarska_camp
https://en.wikipedia.org/wiki/Keraterm_camp
https://en.wikipedia.org/wiki/Trnopolje_camp

Dokonca mali aj rape camp: https://en.wikipedia.org/wiki/Vilina_Vlas