Všetko, čo ma učili v škole som zabudol, všetko povinne naučené som sa neučil. Nečudujem sa, že robím po strechách, opravujem diery, a poslúcham tých, ktorí sa tiež neučili len mali š?astie.
Som jednoduchý človek z davu, makám a utrácam. Utrácam v málom, v malom meste na okraji Európskej únie, v samotnej ničote ničoho, presne tam, kde páni ministri prehýbajú mapu. A makám sto kilometrov na západ v ešte väčšej diere jedného skrachovaného podniku.
Fajčím lacné pašované cigarety, pijem lacný tiež pašovaný alkohol, zapíjam ho lacným českým pivom. Každé ráno vstávam z postele. Takmer každé ráno chodím do práce. Mesto Ničotu opúš?am na železničnej stanici, hneď po vstupe do jedného zo starých vagónov.
Pred odchodom navštívim staničný bufet, moju jedinú uznávanú modlu na tomto svete.
Drevený oltár zdobí stará bufetárka, škaredá to žena. Krásne maľované okná sú len cigaretovým dymom vydymené napodobneniny transparentného plastu. Pomodlím sa, ako vraví strýko – mamin brat, no v skutočnosti sa napijem ako brok. V podstate som možno nábožný človek, kto vie.