Jedneho dna mi trener sachu zacal davat ulohy, ktore som ani za svet nemohol splnit - ukazal mi na pol minutky sachovnicu s rozostavanymi figurkami a potom ma vyzval, aby som na prazdnej sachovnici zostavil rovnaku poziciu.

Najprv som sa snazil sustredene sa pozerat na sachovnicu a zafixovat si jej obraz vo svojej predstave. Moje marne pokusy dokazali, ze nemam fotograficku pamat.

Zobral som to teda systematicky – figurku po figurke som si zapamataval, na ktorom policku stoji. Bohuzial aj pri najvacsom moznom sustredeni som bol schopny presne si zapamatat maximalne desat figure a ostatne uz vacsinou nesedeli.

Najlblizsie som sa k vytuzenemu vysledku dostal, ked som sa snazil zapamatat jednotlive rady figurok – pre kazdy rad som si v duchu odrecitoval postupnost figuriek a potom som s tou istou recitaciou staval figurky naspat. Vo vyslednej pozicii sice boli niektore figurky o policko vedla a sem-tam som vybral nespravnu farbu, ale vcelku sa to podobalo na predlohu. Teda aspon podla mna – trenerovi sa to stale nepacilo.

Mnoho pozicii preslo, az som raz len tak bezcielne pozeral na figurky a vsimol si jednu zaujimavu vec - ta pozicia nebola len tak nahodna. V tej pozicii sa dal dat mat druhym tahom: kral na okraji sachovnice, tamtie figurky mu zavadzaju, tamta kralovna sa moze obetovat a tu jazdec zasadi zaverecny uder. Nasledne som poziciu znovu zostavil bez jedinej chybicky. Trener spokojne pokyval hlavou – konecne som to pochopil – najprv je treba spoznat podstatu, zmysel, veci a az potom sa zaoberat podrobnostami. V opacnom pripade je spoznavanie problemu velmi narocne a neefektivne.

Ked sa zamyslam nad doterajsimi skusenostami s ucitelmi, musim smutne konstatovat, ze tento princip v drvivej vacsine nepochopili. Od zakladnej skoly az po univerzitu do mna ucitelia hustili podrobnost za podrobnostou, detail za detailom, kus informacie za kusom – akoby studenti fungovali na principe TCP/IP. Ocakavalo sa odo mna, ze si tie informacie pekne jednu za druhou do seba ulozim a potom mi na skuske zadaju len startovaciu poziciu – odkial mam zacat – a ja budem papagajovat az kym ma nezastavia.

Myslel by som si, ze to snad ani inak vyucovat nejde, ale nasli sa ucitelia, ktori to dokazali. Napriklad jeden matematik vzdy najprv nastolil problem, aky by sme chceli vyriesit. Potom ukazal nejaky sice nepresny (alebo dokonca nespravny) avsak lahko pochopitelny sposob riesenia a napokon ten sposob upresnil. Az POTOM prisiel so znamou basnickou 'definicia–veta–dokaz' A ja som sa len nestacil cudovat, ze ma matematika na vysokej skole zacala bavit.

Ked sa da rozumnym sposobom ucit matematika, musi to ist aj s ostatnymi predmetmi. Len by bolo nutne naucit ucitelov ucit.

When will they ever learn
When will they ever learn…