Zdravím z Chaty Záhradky v Jasnej. To? malý nostalgický fotopríbeh ktorý som dnes napísal keď pršalo, azda nevadí že je dos? osobný – ale aj o tomto sú hory a viacerí z vás sú tohto príbehu súčas?ou.

Je to tu presne ako pred rokom, akurát je všetko inak.

Takto to bolo pred rokom:

Ležím si na Chate Záhradky. Prišiel som sem hneď po Silvestri, s partiou kamarátov. Idem skoro spa?, ráno musím vyšlapa? na Chopok a stretnú? sa s Dušanom, má fotky z Elbrusu a kopec príbehov. Mám rád ľudí s príbehmi. A hľa – už je šes? hodín ráno a ja si šlapem po zjazdovke hore Chopkom a slnko vychádza. Hľadám všade naokolo či tú pravú nenájdem. Je to už tri štvrte roka čo hľadám takú čo by sa so mnou vedela teši?. Občas aj keď si myslím že ju nehľadám, tak ju v skutočnosti hľadám. Aj teraz – naoko šľapem na lyžiach, v skutočnosti zazerám všade naokolo či ju nezbadám. Opatrne našľapujem, aby som ju nebodaj nepristupil. Ale na zjazdovke nie je ani živej duše, akurát to slnko sa začína zjavova?.

A tak zamyslený trielim hore, nohy sa mi samé hýbu. Obloha je úplne čistá, len trochu pary sa nad stromami zrazilo do malého obláčiku. A zrazu - oblak sa sformoval do tvaru ľudskej tváre a už keď som si povedal veď toto hádam nemôže by? pravda – oblak pomaly otvoril oči a šibalsky na mňa žmurkol. To sú mi veci, takto zrána a hneď zázrak ! Tak som prestal šlapa? a jedným mocným skokom som pol kopca preskočil, reku čo sa budem lopoti? keď sa dnes také veci dejú.

A už som na Kamienke a Duško mi ruku podáva a dievča predstavuje:

dnk: “Toto je Zuzka”
Ja: “Marcela ?”
Zuzka: “Nie, Zuzana”

Takto sme sa zoznámili. A oblak by bol opä? šibalsky žmurkol, keby už ho Slnko v tej chvíli nebolo načisto roztopilo. V ten deň som si aj ja veľa krát šibalsky v duši žmurkol, ale len tak aby to nikto nezbadal.

Cestou z Chopku na Ďumbier som jej lyže niesol, keď tu zrazu zo stromu zoskočil bača Anton Mudrokovič. Tak som rýchlo stranou odbehol, aby nás nik nevidel.

Vravím:

Ja: “A ty tu čo robíš ?”
Bača Anton Mudrokovič: “Všetky ovce mi odišli do Mikuláša šmýka? sa na tobogáne, tak si tu ležím a stláčam hudbu do tvaru oblačných symfónií, hľa !”

A veru, bača Anton Mudrokovič zahral na píš?ale tak mocno, že sa tóny hudby stlačili do vodnej pary a pri Ďumbieri sa zjavil osamotený oblak – vyzeral ako ufo. Aj sme ich neskôr s Duškom odfotili:



Ľahol som si na rozkvitnutú lúku vedľa baču Antona Mudrokoviča, žul som steblo trávy a pozeral na oblohu. Ako tam tak ležím a na slnku sa vyhrievam, vravím mu:

“Bača, veď ty si hádam len v mojej hlave vymyslený, veď to ani nejde robi? z hudby oblaky !”

A tak bolo.

Naspä? na Záhradky som letel horkovzdušným balónom, ale úplne sám. Občas som niekomu na hlavu hodil vrecko piesku, len tak zo zábavy. Slnko od ľaku zapadlo.



A takto je to teraz:

Dnes si ležím na Chate Záhradky, dokonca na tej istej izbe ako pred rokom, prišiel som sem hneď po Vianociach. Už je to skoro rok, čo som baču Antona Mudrokoviča na Ďumbieri stretol. Veľa sa za ten rok udialo a predsa je všetko inak. Napríklad toto sa za ten rok udialo:

Bolo to v apríli a ja už som to vedel. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale vedel som že je správne, veď mala všetko čo by mala ma? – dobré srdce a huncútske oči. Boli sme na Térynke a stavali sme iglu pre partiu medveďov dôchodcov. Sekali sme lopatami snehové kvádre a Maroš ich do kruhu ukladal, lebo veď čo by to bola za hlúpos? – hranaté iglu. Navyše - kde by sme tak narýchlo uprostred Vysokých Tatier zohnali hranaté medvede.

Medveď dôchodca okolo nás chodil po štyroch a spokojne bafkal fajku.

“Veru zíde sa také iglu do tuhej zimy !” hundral si pod nos, len tak pre seba.

A my sme všetci usilovne kopali sneh, rezali kvádre a kopali sneh a rezali kvádre. Len ja so Zuzkou sme sa na seba tak inak dívali, vždy keď sa nám oči stretli alebo lopaty prekrížili tak nám srdce od radosti poskočilo.

Medveď už to nevydržal, prisadol mi lopatu až mi ju ohol a zabrumčal mi:

“Tak jej to povedz hlupák !”

Tak som jej povedal v ten večer na Térynke čo cítim a všetko bolo perfektné.

A v tom prišli ochranári, znárodnili medveďov, iglu zamkli visacím zámkom, dali naň úradnú peča? a pýtajú sa Zuzky:

“A vy to milá slečna myslíte naozaj vážne ?”

Zuzka bola zrazu úplne zmätená. Nevedela kam z konopí. Všetko sa na ňu zosypalo tak rýchlo a tak náhle. A tak sadla na sánky a ufujazdila dole dolinou. Odvtedy som ju nevidel, ale vraví sa že si dobre nažíva. Keď ju stretnete povedzte jej že mám teraz trochu strach guľova? sa v zime úplne sám.